Staršia pani Kristína prichádza na pohreb svojej sestry do svojho rodiska kdesi na severe Švédska. Je to oblasť, kde žijú Sámovia, nekorektne prezývaní Laponci. Nechce vystúpiť z auta, nechce položiť ružu do truhly a nechce byť súčasťou karu. Akoby nepočula.
Krásne vráskavá starenka hovorí málo. Úzkostne si v sebe stráži skryté tajomstvo z minulosti. Neskôr začne spomínať a svoje traumatizované mlčanie prelomí. Vráti sa k truhle a sestre pošepká do ucha len dve slová: „Odpusť mi.“ Mohlo by sa zdať, že takýchto príbehov bolo napísaných mnoho.
Škandinávske filmy patria v súčasnosti medzi to najlepšie, čo v európskej kinematografii máme. Sú špecifické nielen námetmi, ale aj spracovaním. Postavy dokážu v priebehu stotín sekundy prejsť z pokojného dialógu do vypätej a ukričanej hádky. Aj Sámska krv je taká.
Do našich kín ju priniesla prehliadka severských filmov Scandi.
Je to autentický film bez príkras. Ako svoj debut ho nakrútila režisérka Amanda Kernell a prináša tému, ktorá by už dnes nemala byť aktuálna. Ale je: rasizmus a koloniálny útlak.
Dievčina zo severu Švédska sa na švédskych chlapcov bála pozrieť. (zdroj: FILM EUROPE)Rasa, ktorú si bolo treba nafotiť
Hneď od začiatku vás film strhne baladickou až melancholickou atmosférou. V mladosti žila Kristína – vtedy sa ešte volala Elle – Marja - s rodinou v stane, mala nôž, svoje stádo sobov, o ktoré sa mala starať do konca života. Chodila do internátnej evanjelickej školy, ktorá však ani tých najšikovnejších žiakov neposúvala na ďalšie štúdium do väčšieho mesta.
Na ulici mala Elle-Marja sklonenú hlavou, do tvárí obyčajných švédskych chlapcov sa nemohla pozerať. Bála sa. Boli tridsiate roky minulého storočia a sámčina bola vtedy v škole zakázaná.
Zmena v jej živote nastala, keď do jej dediny prišla tajomná návšteva z veľkého mesta.
Návšteva to nie je hocijaká. Neprichádza kráľovná ani kráľ. Sámskym dievčatám prišli zmerať hlavu, dĺžku nosa, postavu. Tak ako dobytku. Prišli si odfotiť nahých Sámov.
Prišla zvedavá návšteva. (zdroj: FILM EUROPE)S každým bleskom fotoaparátu to zabolí. Bolí to aj divákov. Blesk ako elektrický šok, ako výstrel z pušky. Nacisti neboli jediní, ktorí dbali na čistotu rasy... Možno práve vtedy sa Elle-Marja rozhodla zmeniť svoj život, zmeniť si meno na Kristínu, zmeniť si identitu a odísť študovať do Uppsaly. Do jediného mesta, ku ktorému mala mapu.
Sámske etnikum vystriedali atrakcie
Hoci si Kristína pri truhle svoj odchod z domu odpustila, režisérka neskončila film s pátosom. Stará Kristína sa vydriape na lososovú horu, z ktorej bol vždy dobrý výhľad. Pod sebou však už nevidí voľne behajúce soby. Vidí len atrakcie.
Kontrast medzi minulosťou a súčasným životom Sámov je zreteľný. Život etnika je ohrozený. Tradície vymierajú. Rozhodla sa Elle-Marja správne, keď zabudla na svoju krv a vymenila ju za civilizačný vzostup? Dá sa táto dilema vôbec vyriešiť?
