„A teraz, keď to rovnako ako ja viete, čo urobíte?“ pýta sa starec na konci filmu Nebo a ľad divákov. Čo môžeme robiť? Môžeme vôbec niečo? A ak nie, ak sme celkom bezmocní alebo neschopní, čo sa to stalo s ľudstvom?
V dvoch desaťročiach po hrôzach druhej svetovej vojny sa vzopälo k neskutočným výkonom: preniklo do hlbín pod morskou hladinou, do výšok najväčších končiarov, do vesmíru, na Mesiac. Kedy v nás zvíťazili pohodlnosť, posadnutosť konzumovaním nad vášňou objavovať, poznávať, prekonávať hranice nemožného?
V hlavnej role smútok
Francúzsky prírodovedec, etológ, ornitológ a filmár Luc Jacquet v roku 2006 dostal Oscara za celovečerný dokument Putovanie tučniakov. V roku 2013 slávil úspechy s prírodopisným filmom Tajomstvo lesa o dažďovom pralese. Do našich kín sa, žiaľ, nedostal, podobne ako jeho dokumentárna dráma Dievčatko a líška o priateľstve dieťaťa a zvieraťa z roku 2007.
Jacquetovo najnovšie dielo, opäť na pomedzí prírodovedy a umenia, sa istým spôsobom k tučniakom vracia. Rozpráva o francúzskom polárnikovi a glaciológovi Claudovi Loriusovi a jeho výpravách do Antarktídy, ktoré viedli k zisteniam o globálnom otepľovaní.
I tentoraz si užijeme úchvatné panoramatické zábery prírody, ale – hoci na nich otvorene stavia časť emócií – nie sú ťažiskové ako v predchádzajúcich Jacquetových prácach. Nemajú ohromovať, vyrážať dych, skôr zastaviť sa, stíšiť, motivovať ku kontemplácii.
Film je osobným rozprávaním polárnika a vedca. Výpoveďou, spomínaním, životnou rekapituláciu, vyznaním, apelom. Ilustruje ho zostrih alebo skôr mozaika autentických dobových, zväčša amatérskych záberov. Čím menej akceptujú základy filmárskeho remesla, tým sú úprimnejšie, bezprostrednejšie a – nástojčivejšie. Emotívne silnejšie ako efektné obrázky zo súčasnosti.
