Kristína Farkašová: Príbehy sú mojou drogou

Neprehliadnuteľná. Kristína Farkašová je šarmantná a bystrá, pri čítaní jej kníh sa budete smiať, pretože život vníma s humorom prekračujúcim bežnú normu. Keďže má nos na diery na trhu, prišla s témou, ktorú neheroizuje, ale práve naopak: ukazuje, že mama má právo byť aj unavená.

Spisovateľka. Hovoríte si tak?

‚Jejdanečky‘, vôbec nie! Ak mi tak niekde napíšu, vždy mi to udrie do učí. Nie som spisovateľka. Som len smiešna šíriteľka pekných zážitkov.

Predsa len, nevyzeráte ako typ človeka, ktorý si sadne za písací stôl a teraz zavrie za sebou všetky svety a nedá sa vyrušovať. Navyše, pri svojich rastúcich kinetických plastikách, ktoré neustále vydávajú akustické signály, sa to asi ani veľmi nedá. Ako píše mama spisovateľka?

Nevyzerám, ale som. Písanie je okrem spánku azda jediná aktivita, keď dokážem naozaj vypnúť, presunúť sa do iného sveta, ťukať a cítiť sa, ako keby som hrala na klavíri nejakú šialenú skladbu. Niekedy aj tak klaviristicky na chvíľočku zodvihnem ruky. Je to pre mňa relax, psychohygiena. Už viem, že nemôžem nikdy prestať písať, zbláznila by som sa. Kinetické plastiky v tom čase spia, prípadne sú v škôlke. Som napríklad prekvapená, že dokážem takto odísť z reálneho sveta a hodiny sedieť potichu. Mám kanceláriu s Tomášom Hudákom a dokumentaristkou Dianou Fabianovou a myslela som si, že všetok čas pretrkoceme. Nie, iba si každý ďatľujeme. Je to paráda!

Stali ste sa jednou z najpredávanejších autoriek vďaka tomu, že ste sa pozreli na svet matky s humorom. Vďaka za to. Je pre vás tá milá irónia a láskavý humor zbraňou pred ohlúpnutím?

Vďaka vám zato. Ako ste to pekne pomenovali, že láskavý humor a milá irónia. Až ma to dojalo. Seriózne. Povedzme si otvorene, po pôrode žena jemne zdementnie. Je to zrejme preto, aby tie uvrešťané nespiace bytôstky iracionálne milovala. Chvalabohu, že som si popri tomto láskovaní vymyslela písanie. Udržalo ma to aspoň pri akej-takej mentálnej bdelosti.

Trochu o vás: čítate? Čo čítate rada? Máte čas sa preniesť do sveta fantázie? Či radšej súčasnosť a príbehy o ľuďoch medzi nami?

Bola som čítací magor, ktorý nosil v ruksaku niekoľko rozčítaných knižiek a vyberal ich podľa nálady, ktorý dokázal celé dni sedieť v Univerzitnej knižnici a čítať, magor, ktorého obľúbený predmet na výške bola analýza dramatického textu a ktorý prečítal nielen všetku povinnú a odporúčanú literatúru, ale aj tú navyše.

Teraz som čo? Taká unavená, že mi tie písmenká behajú kade-tade, a keď moje dievky krásne zaspia, zvyčajne odpadnem, a nečítam. Ale zase objavujem húfy krásnych detských knižiek, pretože sa snažím dievčatá viesť k tomu, aby čítanie milovali, aby čítať chceli. Dospeláckych knižiek čítam naozaj veľmi málo. Naposledy to boli Žítkovské bohyne, samozrejme, v češtine, a Kunderove Směšné lásky.

Obe knižky parádne! Musím znova začať viac čítať. Dala som si to ako jedno z predsavzatí na tento rok. Súčasnosť a príbehy medzi nami sú mojou drogou, zbieram ich, pýtam si ich, no potrebujem aj tie v knižke. Na tie sa pozerám tak z diaľky, len ich pozorujem, cítim sa ako muška sediaca niekde na okne v tom príbehu. To mám rada, to je relax. Nechcem sa prenášať len do svojej fantázie, ale aj do fantázie iných ľudí, autorov. To je zase úplne iná fantázia.

Prečo by mali ľudia čítať?

Lebo je to prirodzené, normálne? Lebo treba cibriť fantáziu, oddychovať s knihou, dozvedieť sa, preniesť sa inam? Neviem. Pre mňa je to niečo také prirodzené, že ani neviem odpovedať. Lebo je to úžasné!

Prečítal som vašu knihu a odporúčal by som ju ako príjemný liek na vystresovanú dušu. Čítanie ako psychoterapia?

Určite áno. A teda ďakujem, že tá moja knižka takto funguje. Pritom ju písala jemne vystresovaná matka. Ale mám dobrú psychiatričku, všetko je v poriadku. Musím povedať, že ako čitateľka radšej čítam vážne knihy, o takom svete, ktorý vo svojom reálnom svete nemám. Zábavy mám kopec. Ja si robím zábavu, keď sa teším, aj keď mi je ťažko. Preto mi dobre padne napríklad taký Čechov. Moja čítacia psychohygiena je skrátka vážna.

Humor je silná zbraň, ktorá nám pomáha v situáciách, keď už koniec sveta bol, ale ešte treba čosi dorobiť. Vnímate humor ako záchranný padák?

Áno. Už by som bola dávno v Pezinku, keby som humor nemala, ak by som si ním nedokázala zľahčovať život. Moja mama mi raz povedala, že životné patálie treba vnímať ako príbeh. Tak som sa na to namotala, že teraz som vždy veľmi zvedavá, ako čo dopadne. Vždy chcem vedieť, ako sa ten diel môjho života skončí. Vďaka tomu a láskavej irónii som sa ja, v minulosti pomerne melancholický typ človečice, naučila žiť radostne.

Pripomínate mi ten typ spisovateľov, ktorí dokážu byť ironickí k sebe, a tým nastavujú zrkadlo vážnosti druhých. V tom je majstrovská napríklad Halina Pawlovská. Už keď musím so sebou žiť, tak nech je to zábava?

Ja sa skrátka rada teším. Vyhľadávam tešiace sa situácie a ľudí, zbožňujem svojich standupových kolegov, milujem pesničky, ktoré majú humor, milujem Woodyho Allena, Lasicu – Satinského. Keď sa smejem, niekedy krochkám. Páči sa mi so sebou žiť, aj keď si niekedy príšerne leziem na nervy.

Niektorí autori si kladú pri písaní ciele. Spasím svet, napíšem najlepší triler, budem detektívkar. Keď ste dávali dokopy knihy, mysleli ste na čosi také?

Nie, veď ja som ani jednu nechcela vydať. Písala som blogy, aby som vyplnila čas medzi dojčeniami, a neskôr preto, aby som prihodila zopár eur do rodinného rozpočtu a nemusela pritom odchádzať od detí. Oslovili ma asi štyri vydavateľstvá a ja som ich ponuku odmietla. Až kým k nám domov raz neprišla Gabika Belopotocká z Ikaru, ktorá rozhodne „nedá sa” neuznáva. A tak sa mi zapáčila, že som povedala dobre. A tak nejako to bolo aj pri druhej knižke. Nemám žiadne spisovateľské ambície. Len ma baví písať a potrebujem to. A dobre teda, priznávam, je to dobrý pocit, že moja knižka môže v noci v zavretom kníhkupectve tráviť čas s Dostojevským či Bulgakovom.

Stráviť noc s takým Bulgakovom nie je zlé. Viem si predstaviť diskusie o faustovskom zapredaní sa spisovateľskému remeslu. Alebo spisovateľským múzam. Inak spisovateľky by mali mať múzov, nie?

Dve malé múzy. Ženského rodu, vo veku 3,5 roka.

Chystáte sa pokračovať s Mamou 3, aby ste vytvorili nekončiacu sa sériu, čosi ako Hviezdne vojny: zo života matky?

Nechcela som, ale nedá sa prestať. Keď si porodíš dve inšpirácie, niet cesty späť. Takže asi budem pokračovať. Hviezdne vojny to však nebudú. Výrazne menej násilia a robot len jeden. Ja.

Nechceli by ste si vyskúšať nejaký romantický triler z prostredia plavárne na slovenskom malomeste? Alebo inak: fikcia vás neláka?

Akože napríklad o plesniach? Myslím si, že písanice o materstve sú dosť sci-fi. Od tohto žánru materstvo nemá až tak ďaleko.

Čo máte aktuálne na nočnom stolíku?

Vreckovky a knižku od Ladislava Špačka Deduško rozprávaj – etiketa pre chlapcov a dievčatká od troch rokov. Parádna knižka pre deti. Už mi ju dievky na noc čítajú. Svojsky, samozrejme, ale idú zodpovedne prstom po riadkoch, i keď, samozrejme, čítať nevedia. Iba ich vždy poteší každé M a E, ktoré tam nájdu. Ladislava Špačka mám nekonečne rada a táto knižka je taký nápad ako hrom. A vnútri nočného stolíka mám Kunderu a Jo Nesboa. Ten Nesbo je aj s venovaním „to Kristina”. A ešte tam mám malú drevenú pandu a plyšového tučniaka, ale tých tam len trpím.