Keď je vlak nad zemou, sledujete oblohu a snažíte sa zachytiť zlomok života v oknách parížskych budov. Väčšinou je však vlak v tuneli. Diskrétne sa dívate na ľudí okolo, oči si hľadajú záchytné body vo vagóne metra. Zrak vám spočinie na upútavkách na kurzy angličtiny Wall Street English, na doučovanie školákov a upratovacie služby. A na veršoch, rýmoch, básňach. Niekoľko slov napísaných veľkými písmenami.
Prečítate ich prvýkrát pasívne, náhodou, keďže sú rovno pred vami, vo výške očí. Po pár sekundách sa pohľad opäť vráti k veršom, prečítate ich druhý raz, tentoraz pomaly, začnete rozmýšľať nad jednotlivými slovami, počas celej cesty sa k nim vraciate, snažíte sa ich udržať v pamäti a rozmýšľate nad myšlienkou alebo pocitom, ktorý v sebe nesú. Vystúpite z metra a slová básne, verše si nesiete so sebou, sprevádzajú vás spolu so zvukmi opätkov na parížskom bulvári.
Do práce s Rimbaudom
RATP – spoločnosť spravujúca sieť parížskeho metra, už roky vymýšľa literárne projekty, a zvlášť projekty spojené s poéziou. Poézia vošla do parížskeho metra v roku 1993. RATP organizuje ročne štyri až päť literárnych projektov, každý trvá zhruba dva mesiace. Cestou do práce vás sprevádzajú verše básnikov ako Arthur Rimbaud, Emile Verhaeren, Alfred de Vigny či Claude Roy. K zverejňovaným básňam známych básnikov sa v roku 1997 pridali aj básne širokej verejnosti.
Diela šťastných výhercov sa ocitajú na nástupištiach metra, vo vagónoch a na webovej stránke spoločnosti RATP. Súťaž sa koná každé dva roky, je otvorená pre všetkých, nielen pre Parížanov, nemá definovanú tému. Z približne šesťtisíc zúčastnených porota vyberie desiatich výhercov. Obdobie slávy každej víťaznej básne trvá dva mesiace.
Šesťsto veľkoplošných plagátov na nástupištiach metra, 3500 vývesných tabúľ vo vagónoch metra, štyritisíc panelov v autobusoch a milióny čitateľov. Každý deň sieťou parížskeho metra prejde jedenásť miliónov cestovateľov.
Práve dosah na milióny čitateľov má vplyv na kritériá poroty pri výbere básní, ktoré majú byť verejne vystavené. Majú navodiť uvoľnenie, snenie, spojiť ľudí s kultúrou, ale zároveň neobsahovať slovo smrť, nemať príliš negatívny nádych, texty nesmú byť sexuálne, drsné, nábožensky alebo politicky ladené.
„Un poème de métro“
Michel Garret (zodpovedný za spoluprácu a projekty v RATP) vysvetľuje, že porota posudzuje podľa schopnosti dojať, podľa štýlu písania, originality, muzikálnosti. Súťaž má dve kategórie: krátky formát (štyri riadky maximum: básne, ktoré sú vystavené vo vagónoch metra), a dlhý formát (maximum pätnásť riadkov, básne, ktoré sú vystavené na nástupištiach).
Spisovateľka a novinárka Titiou Lecoq na portáli slate.fr k poézii v metre napísala: „Je pekné vniesť poéziu do srdca mesta. A je to logické, má to svoje súvislosti, keďže od 19. storočia sa francúzska poézia urbanizuje. Paríž, mesto bláznivé, bezbožné, pretvorené Hausmannom, je všadeprítomné v Baudelairových básňach.“
Jacques Jouet v roku 1995 vymyslel koncept „un poème de métro“ – báseň z metra. Pojem, ktorý má svoje charakteristiky a pravidlá. Ide o báseň napísanú počas jednej jazdy metrom. Má toľko veršov, koľko je zastávok metra na vašej ceste, mínus jeden. Prvý verš vznikne vo vašej hlave medzi dvoma prvými zastávkami (počítajúc stanicu odchodu). Keď vlak na zastávke metra zastane, verš sa zapíše na papier.
Druhý verš vymyslíte medzi druhou a treťou zastávkou, a tak ďalej. Kým je metro v pohybe, zapisovať sa nemá. Keď metro stojí, nemá sa vymýšľať nový verš. Posledný verš zapíšete na nástupišti zastávky metra, kde vystúpite. Ak musíte presadať, vaša báseň bude mať niekoľko strof.
Nielen poéziou v metre žijeme
Vkĺznuť do stanice metra, prejsť cez turniket, vyšliapať dve schodištia, skontrolovať na svietiacom paneli, o koľko minút príde vlak. Odhadnúť najvhodnejšie miesto na peróne a čakať na otvorenie dverí vlaku. Vytiahnuť knihu z tašky, vtlačiť sa do prepchatého vlaku, nájsť si miesto na státie tak, aby sa v ruke dala držať otvorená kniha.
Pre niektorých dvadsať minút, pre niektorých tri hodiny denne. Preniesť sa do iného sveta, zatiaľ čo sa metro šinie medzi zastávkami, minúta medzi každou stanicou metra, dve minúty, kým ľudia vystúpia, noví nastúpia, dvere sa opäť zacvaknú.
Viac ako 80 percent cestujúcich tvrdí, že počas cesty metrom čítajú.
Niektorí prechádzajú na elektronické čítačky a iní sa držia tradícií, so svojím pevným vzťahom k papieru, obálkam, obracaniu strán. Vo Francúzsku knihy vychádzajú najprv v pevnej väzbe, lákavom a drahšom papierovom vydaní a o pár mesiacov vyjde každý titul vo vreckovej verzii „livre de poche“, v nižšej cene, šesť až osem eur, vo formáte, ktorý sa ľahko vloží do ženskej kabelky alebo aktovky s počítačom.
Existujú webové stránky (napríklad My Little Book Club), na ktorých nájdete odporúčania na čítanie v metre, podľa vašej každodennej trasy, počtu zastávok, tipy napríklad na „Lady Susan“ od Jane Austenovej na trati medzi Bercy a Saint Lazare, „Les coquillages de M. Chabre“ od Emila Zolu na 19-minútovej trati medzi stanicami Opéra a Les Gobelins.
Spôsob úniku z reality, predpracovnej alebo popracovnej, spôsob ako z pasívneho trávenia času v doprave urobiť čas aktívny. Vhĺbení do textu zároveň dávať pozor, aby ste neminuli svoju zastávku. Vystúpite s rozčítanou kapitolou a tak ďalej čítate kráčajúc po ulici. V Paríži na ulici nikto pri chôdzi neje, ale kráčajúci človek s rozčítanou knihou je bežným javom.
Autorka je spisovateľka, žije v Paríži
Autor: Mária Dopjerová-Danthine
