Nejaký chlapík vylezie na kopec nad Hriňovou, tam sa poleje šiestimi fľašami benzínového čističa škvŕn, a potom sa zapáli. Zhorí tak, že polícia až po štyroch dňoch pátrania zistí, kto to vlastne bol. Alebo iné: riaditeľ základnej školy v Matiašovciach sa zamiluje do riaditeľky materskej školy, a keďže mu nič lepšie nenapadne, zadusí svoju manželku v spánku. Ich dcérka pritom spí vo vedľajšej posteli.
A ďalší príbeh: mladík, výborný žiak a talentovaný hudobník, odíde z vysokej školy v Nitre do Ostravy a tam začne kariéru násilníka a zlodeja, ktorá sa skončí vraždou. Dostane trest smrti a má len dvadsaťjeden rokov, keď ho v Prahe na Pankráci obesia.
Toto sú len tri z jedenástich temných príbehov, ktoré nájdete v knihe Počmáraný život (1967). Pri ich čítaní len ťažko uveríte, že vyšla práve pred päťdesiatimi rokmi, v čase optimistického „socializmu“, keď sa všetko povinne maľovalo na ružovo. V tejto knihe nie je nič prikrášlené, ale ani pridané na efekt či pre senzáciu. Keďže ju napísal novinár, jeho ako autora, ale aj čitateľov zaujímala len pravda – ako a prečo sa to všetko stalo.
Reportáže
Ján Čomaj (1935) napísal svoju knihu, keď mal 32 rokov, a už vtedy bol elitným reportérom denníka Smena. Písať preň začal už ako 19-ročný, začiatkom šesťdesiatych rokov vydal dve útle knihy a tretia, Počmáraný život, vznikla ako vedľajší produkt jeho novinárčiny. „Knihu som zostavil zo svojich reportáží v novinách, k niektorým veciam som sa však musel vrátiť, aby som zistil viac podrobností.
Tých šesť, sedem strojopisných strán, ktoré uniesli noviny, nestačili do knihy. Okrem toho bolo treba text komponovať takmer ako prózu, čiže potreboval som bližšie poznať charakter ľudí, o ktorých som písal a ak sa dalo, aj osobne ich poznať. Nemohol som vychádzať len zo súdnych spisov,“ hovorí dnes 82-ročný reportér, momentálne píšuci svoje pamäti v Šaštíne, kde býva.
Príbehy nosili ľudia
Koniec päťdesiatych a takmer celé šesťdesiate roky boli zlatým vekom slovenskej reportáže. Najlepší reportéri a novinári ich písali nielen pre denníky ako Smena, Pravda či týždenník Kultúrny život, ale vychádzali im aj knižne a z mnohých sa stali bestsellery: stačí spomenúť Mňačkove Oneskorené reportáže, ktoré vyvolali medzi komunistickou vrchnosťou škandál a rozčúlené otázky, že kto povolil túto knihu vydať.
Reportážne knihy vydali aj Gavril Gryzlov, Slavo Kalný či Vladimír Ferko. Po prvej čisto reportážnej knihe napísal Roman Kaliský svoj legendárny bestseller Obžalovaný, vstaňte! (1964), čerpajúci námety zo súdnych siení. Jej obrovský úspech posmelil aj Jána Čomaja: „Kaliský nám, o pol generácie mladším novinárom ukázal, že sú témy odjakživa pre noviny ako stvorené a treba sa im venovať.
Súdničky sme písali prakticky všetci, ja sám som často sedával na súdnych pojednávaniach, ale veľa tipov nám nosili aj čitatelia. Smena bola vtedy taký populárny denník, že ľudia chodili do redakcie a prinášali nám príbehy o hrôzostrašných krivdách, ktoré zažili ich príbuzní či rodičia v päťdesiatych rokoch. Boli to nesmierne zaujímavé a vážne témy a medzi ne určite patrila aj kriminálna tematika.“
Drámy života
Počmáraný život nie je zostavený len z kriminálnych prípadov. Väčšina príbehov sú silné ľudské drámy až tragédie, pričom každá z nich je spracovaná iným originálnym spôsobom. V prvej osobe je napísaná spoveď mladého dievčaťa, ktoré odišlo nakrúcať filmy do Prahy a napokon skončilo ako prostitútka (Romanca pre Mariku).
Medzi najsilnejšie texty patrí tragický príbeh Arnošta Garlattyho, herca, na ktorého si dnes spomenú už len tí najstarší – žena mu aj s deťmi skočila pod vlak a on sám sa obesil (Autobus ide ďalej). Slzu z oka vytlačí príbeh nazvaný Gita, dcéra človeka, o žene, ktorú ako malé dieťa matka hodila do Váhu, no ona akoby zásahom vyššej moci prežila a po dlhých rokoch sa stretla so svojou rodinou. A úsmev vyvolá trojpríbeh (Traja synovia Ostapovi) o priam geniálnych podvodníkoch, ktorí kradli v malom, ale veľmi úspešne.
Odpísaný
V roku 1967 už vo vydavateľstvách vedeli, že žáner súdničky priťahuje čitateľov, a preto prvé vydanie Počmáraného života vyšlo v náklade osemtisíc kusov, po ktorom sa len zaprášilo. Keď kniha vyhrala súťaž časopisu Knižný magazín o knihu roka, vyšlo v roku 1968 aj druhé vydanie (12-tisíc kusov) a Ján Čomaj dosiahol nielen spoločenské uznanie, ale aj finančné: „Viete, v novinách ste sa mohli aj zodrať, zarábali ste prd.
Vďaka tejto knihe som si kúpil v Devíne dvadsaťárovú záhradu aj s domčekom. O tom môžu dnešní autori len snívať.“ Jeho sen sa však skončil po roku 1969 – komunistický režim ho ako nepohodlného vyhodil z novín a Počmáraný život sa na vyše dvadsať rokov stal jeho poslednou knihou.
K písaniu sa Ján Čomaj vrátil až po roku 1989 a publikoval úctyhodné množstvo kníh literatúry faktu. Medzi nimi sa vyníma temná kniha Čakanie na koniec (2006), príbehy doživotne odsúdených vrahov, sediacich v leopoldovskej väznici. Je to akoby pokračovanie Počmáraného života, síce omnoho bezútešnejšie a tragickejšie, ale potvrdzujúce, že zločin páchajú ľudia zo stále rovnakých pohnútok a je jedno, či žijú v demokracii, alebo totalite.
Ján Čomaj (1935)
Slovenský novinár, scenárista a spisovateľ, autor literatúry faktu. V šesťdesiatych rokoch patril medzi novinársku špičku, po roku 1969 mal zákaz publikovania a pracoval v robotníckych profesiách. Do novín a k publikovaniu sa vrátil až po revolúcii v roku 1989.
Výber z tvorby:
- Hviezdy spievajú (kniha reportáží, 1963)
- Smrť sedí vpredu (1965)
- Počmáraný život (1967, 1968)
- Čo nebolo v novinách – August 68 (1990)
- Veľký biliardový stôl (1993)
- Túlačky (1995)
- Kruté osudy (1997)
- Triumf strachu (2003)
- Čakanie na koniec (2006)
- Neskutočné príbehy (2013)
O knihe
V reportážne rekonštruovaných príbehoch ukázal odvrátenú tvár spoločnosti; priniesol príbehy, na ktorých ukázal, ako málo tzv. socialistický štýl života prenikol do niektorých skupín spoločnosti, koľko temného iracionálna zostáva v jednotlivcoch a ako zlyhávajú spoločenské mechanizmy, ktoré mali viesť k ich prevýchove. Počmáraný život okrem tematickej objavnosti bol aj ukážkou Čomajovho reportérskeho umenia, schopnosti využiť príbehový detail, presne zoradiť fakty a prostredníctvom nich dosiahnuť silný emocionálny účinok aj v žánri literatúry faktu.
Anton Baláž, LIC
