Článok pokračuje pod video reklamou
Letisko je paralelný svet. Miesto nikoho a každého, kde by sa dali prežiť celé roky v čudnom vákuu konzumu a pozemskej ničoty. Zároveň ide o veľmi jasný, vymedzený priestor, ktorého potenciál pre terorizmus spôsobil, že pri malom zaváhaní môže prísť ktorýkoľvek cestujúci o dôstojnosť. Akí ľudia sa skrývajú za majiteľmi tisícok batožín? Kam a prečo sa presúvajú, čím žijú, čo ich trápi? Prečo sa kontaktujú? A najmä – poznajú Eugena Onegina?
Existenciálnych otázok, ktorými sa v najnovšej hre Projekt Onegin zaoberá divadlo SkRAT, je určite oveľa viac. Ich príbeh sa odohráva v letiskovej hale, kde ľudia majú k sebe tak blízko, ako ďaleko sú od empatie a pevných vzťahov v každodennom živote.
Jeho protagonisti riešia globálne problémy kultúry, umenia, politiky aj spoločnosti, ktoré - ako to väčšinou v autorskom poňatí divadla býva - úzko súvisia s ich osobnými prežitkami, srdcovými záležitosťami a intelektuálnymi presahmi.
(zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Tentoraz svoj divadelný príbeh poskladali ako veľkú predstavu o súčasnej teórii umenia v duchu jeho poslania. Využili k tomu citácie zo známeho Puškinovho diela a z jeho hudobného spracovania, aj iné pôvodné texty.
Na javisku zneli v reprodukovanej podobe vo viacerých jazykoch, prisúdené hrdinom jednotlivých obrazov. Tí si z mnohojazyčnosti nerobia problém, lebo podstatnejším ako ich primárna funkcia je babylon, kde vedľa seba jazyky paralelne existujú, posúvajúc sa navzájom na úroveň prežitého komunikačného prostriedku.
Len tak mimochodom medzi nimi dominuje ten ruský, oneginovský, osudový, nepohodlný. Akoby práve on chcel byť nositeľom mementa pre svet, v ktorom sú dôsledky hľadania lásky katastrofálne.
Súbor rozohral viacero zaujímavých, groteskných obrazov, mnohé z nich stavali na spievaných alebo vokalizovaných výpovediach. Tak sa spolupracujúci členovia zboru Musica Falsa et Ficta stali plnohodnotnou súčasťou divadelného procesu, i keď scény s nimi pôsobili občas skôr ako etudy.
(zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Silná bola úvodná scéna letiskovej kontroly či kolektívna scéna so samovarom, prejavili sa najmä výrazné herecké typy Vlada Zboroňa a Inge Hrubaničovej.
Napriek živému rozprávačovi, ktorý inscenáciu rámcoval ironickým dovysvetľovávaním jednotlivých výjavov, však inscenácia ako celok pôsobila neukotvene, nedokončene, miestami akoby len sebaisto udržiavala nulové tempo.
Nedá sa vylúčiť, že to bol zámer, v tom prípade bol veľmi odvážny a určite stojí za hlbšiu úvahu. Stále je však oprávnené obávať sa, či tvorcovia príliš nepočítajú s divákom, ktorému sa chce domýšľať si, či divadelníci chceli naozaj povedať to, čo sme videli.
