Zábavná televízna šou Zem spieva zasiahla mnohé vrstvy divákov na Slovensku a čísla jej sledovanosti sú zatiaľ stále vysoké. Relácia má veľkých kritikov aj obdivovateľov. Postupne vám budeme prinášať hodnotenia ľudí, ktorí si v sobotu večer sadnú pred obrazovku RTVS a pozrú si ďalší diel. Po treťom pokračovaní sprostredkoval svoje dojmy divadelný fotograf Ctibor Bachratý.
Už dávno som v sobotu večer nepozeral televíziu. Dal som sa nahovoriť a konštatujem, že to nebola nuda. Zároveň priznávam, že ma ako bývalého lúčničiara prepadol sentiment, ale vlastne mi to vôbec neprekážalo,
V súčasnosti chodievam na folklórne vystúpenia už len zriedkakedy, televízne vystúpenia mi celé dianie v mysli veľmi oživili.
Všetky folklórne čísla sa mi páčili, sú veľkým kladom tejto relácie. Pred kamerami nevidíme úplne neznáme talenty z ulice, ale svojím spôsobom folklórne hviezdy. Všetci na javisku sú prirodzení, milí a celkom sympaticky predstavovaní.
Najviac ma dostali deti, učarovali mi Maďarky s citarami – boli dôstojné, vkusne oblečené, jednoducho, iná krása. Na Šumiačanov mám vyslovene slabosť, lebo nás spájajú osobné spomienky ešte z čias, keď sme cestovávali na Horehronie za hudobníkmi so Svetozárom Stračinom.
Program má milé, miestami insitné momenty, niekde trápnejšie, niekde menej, ale ako celok tento typ relácie funguje, i keď typická výbava zábavného formátu je poplatná dobe.
Čo mi vyslovene prekáža, je pozadie javiska. Je úplne v poriadku, že sa na ňom využíva napríklad motív modrotlače, no rôzne prudké farby a pohyby zadných plôch vystúpenia účinkujúcich v popredí doslova rušia.
Relácia však naozaj ukazuje, čo tu máme originálne. Vystúpenia majú energiu a vždy čosi do seba.
Mladí moderátori nie sú toporní, ako to pri folklórnych vysielaniach občas býva. Dobrým momentom je, že chodia do terénu a ukazujú účinkujúcich v prostredí, odkiaľ vychádzajú, kde nacvičujú a skúšajú. Marek Ťapák do prostredia dobre zapadol a nenaiscenované stretnutie s Miklášom Gigacom, bačom na motorke, ma vyslovene potešilo.
Doteraz bol folklór na obrazovke niekedy ako vysielanie pre školy. Ani spôsob tejto šou nie je moja šálka kávy, ale náplň – klobúk dolu.
Čo mi ešte nesedí, je princíp súťaže. Nemalo by sa súťažiť, lebo všetci sú dobrí, všetci sú originálni. Chápem, že bez postupovania v kolách a hľadania víťaza by program stratil napätie.
Je viacero detailov, ktoré by sa na tomto programe dali zlepšiť, ale neľutujem, že som ho pozeral. Držím palce, nech sa folklór na Slovensku čo najlepšie prezentuje.
Autor: Ctibor Bachratý
