Herecké osudy bývajú príťažlivé, najmä keď sa cez kariéru odhalí aj ich súkromný a spoločenský život. Oddeliť tieto dve veci dokážu teoretici, jeden z nich je aj KAROL MIŠOVIC. V knihe Javiskové osudy približuje päť výrazných slovenských herečiek, ktoré formovali divadlo do pádu komunistického režimu.
Čo vám dalo impulz venovať sa herečkám, ktoré už na javisku nie sú?
"V prvom rade ma o tom ešte počas štúdia presvedčili prednášky teatrológa Jána Jaborníka. Jeho prednášky na katedre divadelných štúdií boli nezabudnuteľné, plné obrovského zanietenia. Zároveň to vo mne spustila aj herečka Zdena Gruberová, ktorá žiaľ nedávno zomrela. Vo svojich spomienkach, ktoré mi rozprávala, sa neustále vracala k svojim vzorom a rovesníčkam v divadle, ktoré považovala za veľké osobnosti. Okrem toho mi na základe televíznych a rozhlasových inscenácií imponovalo aj herectvo Márie Prechovskej, Evy Kristinovej, Evy Polákovej a Viery Strniskovej. Ich javiskové osudy ma fascinovali. Chcel som pripomenúť tváre, ktoré boli kedysi emblémami doby."
Prečo len ženy?
"Možno tým, že ženských postáv je menej a preto si ich viac všímam, navyše môj záujem o dejiny herectva ma spontánne viedol najmä k herečkám. Vo svojej dobe vnímali herectvo pokorne, ako rehoľu, a nie ako svoju sebaprezentáciu. Vybral som si päť žien, z ktorých každá ako herečka bola veľmi špecifická. Doteraz o nich nevznikla žiadna štúdia, kým napríklad o ich rovesníčke Márii Kráľovičovej áno. Samozrejme, pozornosť by si zaslúžili aj ďalšie – Eva Krížiková, Žofia Martišová, Elena Zvaríková či Katarína Vrzalová Hrobárová."
Mária Prechovská a Eva Kristínová v inscenácii Dom Bernardy Alby. (zdroj: FOTO - ARCHÍV DÚ)Čo ich robí osobnosťami?
"Každá priniesla do divadla niečo iné. Napríklad keď prišla v roku 1945 Prechovská, mnohí kritici z nej boli zaskočení. V slovenskom divadle sa dovtedy praktizovalo výrazne emocionálne herectvo a ona – možno aj tým, že študovala vo Viedni – pôsobila na kritikov príliš chladne. Časom však presvedčila publikum aj režisérov o jedinečnosti svojho hereckého naturelu. Ako prvá priniesla do slovenského divadla nadhľad nad postavou. Strnisková bola zase herečkou komornejšieho výrazu, veľmi premýšľavý typ. Keď ju v národnom divadle koncom 80. rokov prestali obsadzovať, tak jej vtedy ponúkli hosťovanie v divadle v Spišskej Novej Vsi. Pravidelne tam pokorne cestovala cez celé Slovensko vlakom a zahrala celú škálu grandióznych postáv. Naopak Eva Kristinová bola jednou z najväčších tragédok, pričom dokázala výborne stvárniť aj temperamentné dedinské jazyčnice."
Pani Kristínová v nedávnej minulosti prejavila aj spoločenský postoj, obhajovala ľudákov. Neznevažuje to jej hereckú osobnosť?
"O tejto téme som sa nikdy s pani Kristinovou nerozprával a myslím si, že to médiá priveľmi nafúkli. Svoju knihu som zámerne nazval Javiskové osudy. Venujem sa v nej predovšetkým tomu, ako žili herečky na javisku. Nevnímam ich ako celebrity, ale ako osobnosti, ktoré oddeľovali súkromný a profesný život. Chcem uchovať stopu po ich profesionálnej dráhe. Divadelná minulosť je ťažko uchopiteľná a javiskové herectvo skutočne najefemérnejšie povolanie. Zostáva iba v pamäti prítomných divákov. Mnohé z herečiek to nemali za socializmu jednoduché, preto chceli, aby za nich hovorili ich herecké výkony."
Ako vnímať ich pokoru?
"Herectvo pre nich nebolo povolanie, ale poslanie. Každá z nich bola aj učiteľkou pre svoje mladšie kolegyne, aj v mimobratislavských divadlách."
Vtedajšia doba vyžadovala sklon podvoľovať sa. Nebol v prípade herečiek prejav divadelnej moci nad nimi až sexistický?
"Mnohí, keď chcú zhodiť povolanie herectvo, hovoria, že herci sú len interpreti. Je fakt, že herci si v mnohých prípadoch dodnes nevyberajú. Dostanú ferman a vedia, že budú hrať Oféliu, Oidipa či Lady Macbeth. Herečky, o ktorých píšem, patrili do generácie, ktorá pôsobila najmä v období socialistického režimu. Boli skutočne služobníčkami svojho povolania, nemohli si dovoliť pretlmočiť osobný názor, neodmietali postavy, ani keď sa im niekedy mohli bridiť. Museli hrať aj budovateľské hry, neboli výnimky. Tlmočili, čo autor a režisér chceli povedať. Menovateľmi svojej doby boli v divadelnom prostredí skôr muži – Ján Borodáč a najmä Andrej Bagar. Napriek tomu všetkých päť herečiek, o ktorých píšem boli erudovanými intelektuálkami."
Zdena Grúberová v inscenácii Po páde. (zdroj: FOTO - ARCHÍV DÚ)Ako sa to dá vysvetliť?
"Boli to herečky, ktoré vedeli uvažovať nad svojimi postavami a vedeli ich plnohodnotne stvárniť. Dokázali pretlmočiť Goldoniho, v ktorom nie sú zakódované žiadne prefilozofované idey, ale aj zrozumiteľne sprostredkovať komplikované myšlienky Sartra či Camusa. Samozrejme, pomáhalo im, keď mali výborných režisérov. Každá z nich mala možnosť spolupracovať s viacerými a pomerne intenzívne, čiže mohli nadviazať hlbšie profesionálne vzťahy. Každý z režisérov mal zároveň inú optiku – Tibor Rakovský rád pracoval s mysliteľskými hrami o stave sveta, Karol L. Zachar prinášal skôr sviatočné, harmonické témy, Pavol Haspra vnášal na scénu expresívnu poetiku. To herečky výrazne formovalo."
Na ktorej to vidno najlepšie?
"Najviac to cítim na Zdene Gruberovej - prekonala najväčší vývojový oblúk. Začínala ako subtílna blondínka s krásnymi očami, desať rokov bojovala s tým, že dostávala hrať len prostoduché naivky, ktorých jedinou úlohou bolo trpieť a milovať. Až neskôr v nej režiséri odhalili charakterovú herečku, vhodnú na úlohy prísnych matiek, či žien, ktorými doslova lomcujú vnútorné besy. Silný je aj nešťastný osud jej spolupútničky Evy Polákovej, umrela ako 38 ročná desať dní po poslednej premiére, vedela že je chorá a že sa nedožije štyridsiatky, no hrala do poslednej chvíle, úplne sa divadlu odovzdala v moderných hrách Dürrenmatta, Brechta, Sartra. Bola herečkou génu 20. storočia."
(zdroj: FOTO - DÚ)Nebola medzi týmito herečkami rivalita?
"Je to prekvapivé, ale zrejme nebola. Hoci neraz hrali aj v alternáciách a jedna mohla mať pocit, že zahrá rolu lepšie ako tá druhá, jedna druhú si vážili a stále to prízvukovali. Súbor bol stabilne rozostavaný, nekonkurovali si, lebo každá bola iná a všetky mali dostatok príležitostí. Vlastne ani doba im nedovoľovala, aby jedna nad druhou vyčnievali."
Ako v súčasnosti fungujú herci v porovnaní s minulými generáciami? Stačí, že poslúchajú svojich režisérov?
"Herectvo sa vyvíja s dobou. Tak, ako sa hýbe spoločnosť, jej spoločenské a estetické kategórie, hýbe sa aj herectvo. Nemôžeme inscenácie z roku 1920 a jej veľkých hercov hodnotiť z pohľadu dnešného herectva a rytmu života. Dnes sú herecké možnosti oveľa uvoľnenejšie. Aj preto som svoje úvahy v knihe ukončil rokom 1989. Približne tu končili kariéry vybraných herečiek, navyše v postavení herca išlo práve vtedy o veľký zlom. V novembri 1989 sa herci stali menovateľmi doby."
Čo to pre dnešok znamená?
"Je ich na trhu oveľa viac, a popri pôsobení v šoubiznise sa máloktorému darí udržať si status umelca, ktorého formuje divadlo. Môj osobný názor je, že kým kedysi sa divadelné a televízne herectvo viditeľne rozlišovalo, dnes preniká to seriálové na javisko. Samozrejme, nedá sa to generalizovať."
Robí dnes herca osobnosťou aj jeho občiansky postoj?
"Ako teatrológa ma nemusí zaujímať, čo sa s hercom deje v šatni, na ulici alebo v súkromí, dôležitý je javiskový výkon, to robí herca umelcom. Aby herec bol osobnosťou, má zaňho hovoriť herectvo. Mnohí herci dokážu svojimi názormi pomenovať syndróm alebo problém svojej doby, dokážu byť médiom, ktoré šíri podstatnú myšlienku. Keď však herec presadzuje svoj občiansky postoj, ale na javisku v divadle je slabý, tak budem si ho vážiť za niečo iné, nie za jeho umenie."
Karol Mišovic (30), divadelný teoretik, ukončil magisterské štúdium Teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU, kde je momentálne doktorandom. Od roku 2012 pôsobí ako dokumentarista v Divadelnom ústave v Bratislave. (zdroj: FOTO - MILAN LIŠKA)
