„Je životne dôležité, čo robíme so slovami a čo robia slová s nami. V ére internetu sa nimi slobodne vyjadruje každý a zároveň ho ovládajú médiá, v ktorých sa premieľa enormné množstvo informácií. My sa síce môžeme rozprávať, čo z toho sú a čo nie sú skutočné informácie, no všetko, čo vyprodukujeme, sa aj tak vlieva do jedného veľkého toku slov. A tak dnes hocikto môže byť spisovateľ a vydať knihu,“ hovorí spisovateľ IVAN ŠTRPKA.
Je presvedčený, že nepriateľstvo sa začína v napätí, a nie v kmeňoch, ktoré niekto programovo vedie. Vo svojej najnovšej knihe Fragment (rytierskeho) lesa opäť ukazuje, aké to je vyberať a dávať na papier presné, správne slová, aby človek mohol vnímať ich dôležitosť aj krásu.
Aké kritériá musí spĺňať literatúra?
„Nie všetko, čo je napísané, je literatúra, a ani nemusí byť. Dokonca väčšina by ani nemala byť, nesmie byť, lebo to ani nie je treba. Problém je, že spoločnosť každodenne, operatívne a masívne komunikuje cez ten istý jazyk v rôznych vrstvách písania. To zvádza ľudí do umelých pásiem, kde sa každodenná osobná, psychologická, spoločenská, sociálna či politická realita spolu dostávajú do čudného slovného smogu. Podľa toho, ktorým smerom vietor fúka, alebo kto čo názorovo uprednostňuje – ak názor má –, sa v tomto smogu človek neustále pohybuje.“
Čo to prináša do myslenia spoločnosti?
„Všetky napísané a povedané slová sa ľahko stávajú akousi bublinou, vypĺňajúcou prázdno klamu ešte skôr, ako sa človek môže dopracovať ku skutočnosti. Možnosť okamžitého písaného formulovania myšlienok navádza, aby bol priamočiary, jeho myšlienky sa stále zjednodušujú a prestáva hľadať presnejšie vyjadrenia. Len rýchlo, ideme ďalej. Bez mihnutia oka používa neprimerané, hrubé, zosilnené výrazy tam, kde existujú presnejšie. Lenže tie nehľadá.“
