„Láska je strašne bohatá /
láska, tá všetko sľúbi /
no ten, čo ľúbil, sklamal sa /
a ten, čo sklamal, ľúbi.“
Známy Válkov verš v podaní Mira Žbirku je v slovenskej popmusic ojedinelým prepojením pôvodnej básne s hudbou. Jesenná láska dodržiava základné princípy hudobného textu, má zmysluplný obsah, dodržiava rým aj patričný rytmus.
Zhudobniť známe verše však nie je pri písaní pesničiek typickým postupom. Väčšina muzikantov tvorí texty sama popri „lalkaní“ v skúšobni, iní zadávajú túto prácu profesionálnym textárom, ktorí sa snažia svoje myšlienky vtesnať do danej melódie.
Slová, ktoré by mali vyjadrovať druhý najsilnejší cit, lásku (prvým je údajne nenávisť), tak môžu vyznieť gýčovo, nasilu, niekedy dokonca nevhodne alebo smiešne.
Samozrejme, je to fenomén, ktorý funguje na celom svete. Ale kým anglické texty si spievame bez ohľadu na to, čo sa v nich hovorí, tým slovenským rozumieme až príliš dobre. Každý náznak kvalitnej poézie preto v hudbe poteší.
Zlatá éra romantiky
Texty sa prirodzene vyvíjajú podľa požiadaviek spoločnosti. Kým František Krištof Veselý sa uspokojil s akurátnou Zuzankou, ktorá „nie je silná ani tenká“, už o dekádu neskôr by sme to len ťažko považovali za prejav vášnivej náklonnosti, po ktorej ženám srdce piští.
Jednoduché rýmovačky nahradili koncom šesťdesiatych rokov poetické výstupy od profesionálov. Tých najznámejších je v našom regióne niekoľko. Kamil Peteraj písal pre Prúdy, Mariku Gombitovú, Grigorova aj Kristínu.
Spolu s ním tvoril Boris Filan, ktorý sa stal dvorným skladateľom Elánu. Daniel Hevier zložil najväčšie hity Teamu a Pavla Haberu. Jozef Urban spolupracoval s Elánom, Beátou Dubasovou, Marcelom Palonderom a Mirom Žbirkom. Obľúbené sú aj texty Vlada Krausza, napríklad v podaní interpretov IMT Smile, Pehy, Gladiátora či Adama Ďuricu.
Tie najznámejšie o láske teda, pochopiteľne, pochádzajú práve z ich pera, a niektoré by sa mohli pokojne uživiť aj bez sprievodnej hudby. Spomeňme napríklad:
„Láska je kukla, ktorá sa na motýľa zmení /
až keď mu krídla zhoria, vie pravdu o plameni.“
(Boris Filan a jeho Amnestia na neveru, Elán).
Aj majster tesár...
Veľký hit veľkej kapely však automaticky neznamená kvalitný text. Mnoho úspešných zaľúbených pesničiek pri hlbšej analýze prekvapí.
Napríklad Pavol Habera v skladbe Kým ťa mám odzbrojuje priateľku metaforou „do mojich dlaní sa dívaj“, a vôbec nie je jasné, či v tých dlaniach niečo skrýva, alebo ide o netradičnú formu hypnózy.
Ešte zvláštnejšie požiadavky má Desmod. Vo Vyrobená pre mňa muzikanti dúfajú, že žena ich srdca „nie je z vesmíru“ a „šľape len po schodoch“. To, že by mohla šľapať napríklad aj po horách, partii okolo Kulyho zrejme nenapadlo.
Zmysel prirovnaní sa občas stráca aj pri veľkej snahe o poetickosť. Doplatila na to aj skupina Peha na čele s Katkou Knechtovou, ktorej telo s hlavou bojuje z neznámych dôvodov akurát „na dne krátera“. Pieseň Hlava vinná, telo nevinné tak získava výrazne psychedelicko-astronomický podtón.
Naopak, známy diskohit Nemožná, ktorý preslávila Fontána pre Zuzanu, je totálne prozaický. K úspechu stačil suchý opis okolitej prírody, konkrétne „oranžové slnko a obloha modrá“ a hneď bolo jasné, že speváčka Silvia Slívová netuší, či je „fakt dosť dobrá“. Sestra Nemožnej, filmová hrdinka Zuzana, sa pritom nemusela báť o záujem chlapcov, mala predsa detskú tvár a najmä „hrozne dobré vlasy“.
Veď je to len text?
Keby sa v noci podgurážený sused vyhrážal manželke slovami „mňa sa nezbavíš, s tým sa lúč!“ alebo „vraj koketuješ s iným, dolámem mu kosti, nos a sny!“ pravdepodobne by sme ihneď vytáčali 158.
Pri počúvaní známeho hitu Richarda Müllera Nebude to ľahké však namiesto toho spokojne vrtíme hlavou do rytmu. V piesňach vieme odpúšťať tie najokatejšie prešľapy proti hodnotám súčasnej spoločnosti. Vysvetlení môže byť niekoľko.
Jednak ide o umenie, takže texty vnímame s nadhľadom a rátame s určitou dávkou preexponovanosti. Často sa s tým stretávame tiež v beletrii alebo vo filmoch. Len máloktorá z fanúšičiek hlavného hrdinu z bestselleru 50 odtieňov sivej by pri pohľade na domácku sado-maso hladomorňu v reálnom živote nezutekala.
Ďalším dôvodom môže byť jednoducho fakt, že texty sú pri počúvaní hudby druhoradé. Stávajú sa len doplnkom k hudbe. Vieme oceniť nápad, melodiku, hlas, príležitostne jednotlivé nástroje, ale samotný obsah nám môže veľmi ľahko uniknúť.
Najmä, ak sa prekvapivo agresívne texty skrývajú práve v nevinných pesničkách od nežne pôsobiacich interpretov, akými sú No Name. Tí sa podľa vlastných slov neštítia vytrhať v parku lekná, rozbíjať brány a dokonca sa oháňajú samovraždou. „Ďakujem ti že sme spolu žili / ja preťal som si žily.“
Raperi v chomúte
Naopak, drsne pôsobiaci muži vedia pod návalom citov zmäknúť. Príkladom je Majk Spirit, teda Michal Dušička, aktuálne „chalan, ktorý vynašiel Spirita, aby inšpiroval“.
Jeho pieseň Ženy treba ľúbiť bola obrovským hitom aj vďaka tomu, že z úst rapera znejú podobné vyznania priamočiaro a nešťastne zaľúbené tínedžerky teda určite chytia pevne za srdce. „Pravá láska začne a nepozná koniec / pokiaľ budem nažive už nezabudnem vzorec / že naučiť sa ženu ľúbiť zabrať dá ti / no tú lásku, čo jej dávaš, ona dvakrát vráti.“
Slabosť pre lásku nakoniec prejavili aj členovia Kontrafaktu v skladbe s nelichotivým názvom Podjeb hu. Počas štyroch minút hrôzy sa Rytmus a Ego spovedajú zo svojho nešťastného vzťahu slovami, ktoré zrejme náhodne vygenerovali v synonymickom slovníku vulgarizmov.
Pózu najnevďačnejších partnerov na svete sa im však nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca. Predsa len, aj úspešný raper vie, že nie je nič nepríjemnejšie, ako keď ho doma čaká ofučaná žena. Možno práve preto sa končí surová skladba nasledovne: „Dúfam, že toto nepočuje moja frajerka. Ale, keď to náhodou počuješ, tak to neber vážne! Ja chcem iba teba...“
Ani Separovi sa už nechce žiť tak ako kedysi, a dôvodom je práve speváčka Tina. Dvojica to stihla vysvetliť všetkým „hejterom“ v duete Bublina. „Nemôžem vidieť a nemôžem riešiť tie veci čo sa dejú okolo / mám svoju ženu, hudbu a parťákov, ostatné ľahlo popolom.“ Howk!
Ani rým nepostavili za deň
Skladať piesne bez rýmu si dovolí len málokto, svetlou výnimkou je vydarená spolupráca Deža Ursinyho s básnikom Ivanom Štrpkom. Proces, v ktorom Štrpka písal svoje dlhé verše, a Ursiny ich zhudobňoval na klavíri, sa stal základom albumov Modrý vrch, Nové mapy ticha, Pevnina detstva, či 4/4. V typizovanej pop-music by však tento model len ťažko prerazil.
Mnohí muzikanti, prípadne textári, sa preto uchyľujú k jednoduchým pravidlám, ako rýmovať. Popri premyslených ťahoch sa tak môže stať, že sa namiesto snahy vytvoriť umeleckú hodnotu obrátia k nezmyselným frázam ako „skúšam si to sám vysvetliť / ale ty máš takú dobrú riť“ (Peter Cmorík, Mám pocit).
Najjednoduchším variantom je takzvaný absolútny rým. Pojem, ktorého vynálezcom je údajne Jára Cimrman, sa objavuje aj v slovenských zaľúbených textoch. Jeho pointou je úplná zvuková zhoda, prípadne totožný slovotvorný základ.
Nevyhli sa mu ani IMT Smile v skladbe Nepoviem. Už jej názov naznačuje, že základný rým sa opiera o slová: nepoviem, dopoviem a rozpoviem. Hex v snahe o dodržanie absolútneho rýmu dokonca zabudli na spodobovanie. Príbeh Maťa a Lindy, inak vydarená vec, mnohým trhala uši pre refrén „A ty mi vravíš, veď ja ťa mám tak rada / tak skús nájsť vo mne aj kamaráda.“
Tento typ tvorby dotiahli do dokonalosti Chiki-liki- tua v recesistickej Láska moja de si. Áno, je to tá smiešna pesnička, ktorej refrén tvorí nekonečné „Láska moja de si /chýbaš mi ta de si“.
Hlavne taktne!
Jednou z najdôležitejších vecí pri písaní skladieb je dodržanie taktu. Nemyslí sa tým ohľaduplnosť voči poslucháčom, ale schopnosť vtesnať text do hudby tak, aby sa zbytočne neprehĺtali alebo nenaťahovali slabiky či celé slová (príklad „má-há- há-hám, stále ťa mám“).
Sú však interpreti, ktorým sa podarilo spraviť z prehratého boja s rytmom svoju výhodu, charakteristický znak.
Napríklad Grigorov a jeho Kým ťa mám si len ťažko vieme predstaviť bez spevavého „je-he-he“. Samotný vydarený text tiež stojí za pripomenutie, a to napriek porušeným pravidlám slovenského textopisu aj gramatiky. „Som dom, ktorý niekto zbúral /srdce je-he-he posledný nájomník / dnes to viem, že život je úraz / s ním sa potkýňam, potkýňam o chodník.“
Bohužiaľ, pridávaním nezmyselných dodatkov alebo spojení, len preto, aby sa „zmestili“, nemusíme vždy docieliť žiadaný efekt. V kombinácii so snahou dodržať za každú cenu rým to nemusí dopadnúť šťastne, najmä keď je myšlienka sama osebe lacná.
Výsledok nasilu taktných pesničiek s dodržiavaním bezchybného rýmu môže byť nasledovný: „Nevyznám sa vo futbale, dokonalá nie som / veď aj v noci po dvanástej dám si ryžu s mäsom.“
Sima Martausová v skladbe Šťastne nedokonalá zachováva síce dokonalý takt a rým, ale na úkor serióznosti. Mäso s ryžou isto nie je pre väčšinu populácie najhoršia vec, ktorou po polnoci zhrešiť, a ako metafora teda nefunguje, ani keby tak veľmi chcela.
Svet lásku má
Veľkou výhodou zamilovaných piesní je práve ten základný fakt, že sú o láske. Tento stav prežíva, prežil, alebo v neho aspoň dúfa, snáď každý. Keď sme čerstvo zaľúbení, alebo sa naopak rozchádzame, prirodzene vyhľadávame soundtrack k tomuto búrlivému životnému obdobiu. Texty preto v konečnom dôsledku nemusia byť dokonalé, stačí, že trefne vystihujú naše aktuálne pocity.
A ak sa ten stav akútnej zamilovanosti náhodou skončí zle, netreba zúfať. Ako spieva Tublatanka v skladbe Bez tvojej lásky: „Našťastie je to raz na tom svete tak / čo nás nezlomí, to rýchlo prebolí / bývalé sklamania všetky zahodím / to, čo bolo krásne, si však ponechám.“
