Je to kniha, ktorá keby vám pri čítaní večer v posteli spadla na hlavu, mohla by vážne ohroziť vaše zdravie. Jej obsah je zložitý, je ako čítanie samotného písania… ako nezmyselne by to mohlo znieť, ak by človek nevedel, že tú knihu Jung písal ručne, vlastným „kaligrafickým“ rukopisom, ilustroval ju, stala sa jeho cestou do svojho vlastného pekla duše.
Opisuje v nej stretnutia s postavami vlastných vízií, odštartované pamätnou vidinou, v ktorej sa mu zjavil obraz prvej svetovej vojny ako globálnej katastrofy prinášajúcej skazu kolektívnemu i individuálnemu.
Červená kniha nie je bežnou knihou, ktorú človek otvorí, prečíta a zavrie. Opakujem, je čítaním samotného písania, zastavuje čas a vracia človeka do pátrania po stredoveku v sebe samom.
Existuje množstvo mýtov, ktoré jej písanie a vydanie opriadajú a robia z nej skvelý nástroj na zavádzanie, vovádzanie i únik. Jungiáni či jungológovia ju môžu vykladať ako posvätnú bibliu nevedomia, ktoré ešte v Jungovi „nevedelo“ o iných systémoch symbolov, ktoré sa objavili v jeho živote neskôr. Dokonca je kniha nedokončená, akoby klišé pohľadu
do vlastného vnútra… bez troch bodiek, vetou do prázdna a množstvom čistých listov na konci.
Prepisovanie tej knihy samotným Jungom, či skôr jej „kreslenie“, sa tak stalo brúsením diamantu, na ktorého konci bol systém, ktorý ovplyvnil nielen vývoj psychológie, psychoanalýzy, ale aj filozofie, či skôr chod myslenia v druhej polovici 20. storočia. Čítať ju je cesta. Dlhá a nekonečná. Takže… ešte asi dlho potrvá, kým ju zo svojho nočného stolíka zložím.
Cesta po Jungovej knižnici
Pri nej leží iná kniha, ktorá sa Jungom tiež zaoberá. Pomôcka pri pátraní po zmysle Červenej knihy, pomôcka pri pátraní po zmysle Jungových myšlienok. Volá sa Život v knihách autora Sonu Shamdasaniho. Tá kniha je celkom inou cestou. Je cestou po knižnici Carla Gustava Junga.
Knižnicu totiž Jung vnímal ako svoj vlastný vnútorný svet, celkom vedome ju vytváral, konštruoval tak, ako knihy prichádzali do jeho života, ako postupne plnili nielen police, ale aj jeho priestor na úvahy, ako ovplyvňovali vznik jeho vlastných diel. Kniha Život v knihách je plná fotografií knižiek iných autorov, ktorých Jung čítal, mal ich diela v knižnici a písal si do nich poznámky.
Tak nie je zrazu ťažké pochopiť jeho obsesiu druhým dielom Goetheho Fausta, jeho priateľstvom s Hessem, odkazmi na Gustava Meyrinka… je fascinujúce sledovať, ako sa priamo zúčastňoval na osvete západnej kultúry vo vzťahu k literatúre východnej, ktorá v čase jeho života stávala sa pevnou súčasťou našej časti civilizácie.
Jeho posadnutosť cestou TAO… jeho dotyk s budhistickými textami… a to všetko v kontexte diela, ktoré sa zrazu človeku odkryje s množstvom zákutí a tajomstiev. Veľký priestor je venovaný práve Červenej knihe, jej inšpiráciám a odkazom v inej literatúre a napokon pre mňa azda najhlbšie poznanie v súvislosti s Jungom a to jeho aktívna snaha zažiť prostredníctvom písania Červenej knihy STREDOVEK v sebe samom. Akoby šlo o potrebu opätovného prežitia obdobia, ktoré považujeme za temnú časť dejín západnej civilizácie. Jeho pohľad je však doslova osvietený. A nie je ťažké sa s ním stotožniť.
Opájam sa Barnesovým štýlom
Posledná knižka, ktorá tam ešte stále leží, hoci som ju len pred pár dňami prečítal, s Jungom naozaj nijako nesúvisí. Ide o žánrovo len ťažko definovateľnú beletriu s názvom Šum času od Juliana Barnesa.
Jeho knihy čítam rád, opájam sa štýlom, ktorý je zložitý (a preklady sa ho pokúšajú dôsledne sledovať), ale to je len pridaná hodnota, či skôr filter, alebo návod na myslenie nad samotnou látkou.
V tomto prípade ide o život geniálneho ruského skladateľa Šostakoviča, ktorý takým nepochopiteľným spôsobom preplával dejinami Sovietskeho zväzu, až je to znervózňujúce, povedal by som, iritujúce! Návod na emóciu, návod na provokáciu, pohľad do človeka, ktorý komponoval aj kolaboroval, pohľad do nemohúcnosti vzoprieť sa monštruóznej moci reprezentovanej najskôr Stalinom, neskôr zotrvačným Brežnevom a ďalšími.
Bola to moc, pre mňa zrazu mytologických rozmerov, ako nejakí zvrátení titani, ktorí uchopia dušu aj telo človeka, a keď sa im nepodvolí, zomiera v prachu a ponížení. Šostakovič sa nevzoprel tak, aby si to niekto všimol. Ale Julian Barnes je príliš dobrý autor, než aby to nechal len tak, uplynúť vo svojej jednoznačnej priezračnosti. To je naozaj len zdanlivé. Tá kniha ma bavila. Nesmierne. Provokovala. Ešte viac. A napokon upokojila, pretože dala šancu rozumieť a zároveň opäť obhájila právo knihy na existenciu aj vo veku internetu. A bude toho určite viac.
Autor je slovenský dramatik a dramaturg
