Hoci sa poznáme niekoľko desaťročí a čítam vás od sedemdesiatych rokov, až teraz s vami robím prvý rozhovor.
Aj mne sa to zdá zvláštne, ale „tak to chodí“, ako hovorí Kurt Vonnegut. Všetko má svoj čas.
Nebojte sa hlupákov, som s vami, Dušan Mitana. Pamätáte si to ešte?
Na to si dobre pamätám. Poslal som telegram na podporu Smeny – budúcej SME v boji redakcie proti mečiarizmu, ktorý sa pokúsil zlikvidovať vaše aj moje noviny. Text môjho telegramu ste uverejnili veľkými písmenami na titulnej strane, čo ma celkom potešilo a pobavilo. Tento text sa mi, žiaľ, zdá stále aktuálny, lebo tých hlupákov neubúda, ale stále pribúda. Vidím to aj sám na sebe, čím som starší, tým som hlúpejší.
Vaše knihy trvalo patria k tomu, čo mnohé generácie, aj súčasné, považujú za najkvalitnejšie z domácej produkcie a väčšinou ste v kníhkupectvách vypredaný. Ako sa vám to podarilo? Nenápadne sa pýtam na výber tém a spôsob spracovania.
Položili ste mi veľmi ťažkú otázku, lebo ja chápem literatúru ako meditáciu o nádeji chápanej ako tajomstvo a tento môj postoj vylučuje akékoľvek teoretizovanie. Sú autori, ktorí vedia niekoľkými vetami pregnantne charakterizovať dielo, na ktorom pracujú alebo ktoré práve dokončili, vedia objasniť svoj zámer, ba dokážu aj interpretovať a kladne zhodnotiť jeho realizáciu aj výsledok. Nepatrím medzi takých autorov.
Nechápem, načo má človek niekoľko rokov písať tristostranovú knihu, keď to vie niekoľkými vetami povedať na záložke. Podľa mňa je úlohou spisovateľa napísať knihu a ostatné nechať na čitateľov a literárnych kritikov. Považujem čitateľa za svojho spolupracovníka, preto píšem od začiatku spôsobom, ktorý Umberto Eco dávno v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pomenoval termínom „otvorené dielo“. Každý môj text má niekoľko významov, viac možných vysvetlení, ale rozhodne s tým pri písaní zámerne nekalkulujem, jednoducho tak to prichádza samo a ja som len sprostredkovateľom.
Súhlasím s názorom Henryho Millera: „Kto je umelec? Je to človek, ktorý má anténu a vie, ako ňou zachytiť prúdy, čo sú v atmosfére, v kozme. On má iba toto zariadenie na zachytávanie. Kto je toho pôvodca? Všetko, čo robíme, všetko, čo si myslíme, už existuje, my sme len sprostredkovatelia – to je všetko –, ktorí využívajú, čo je vo vzduchu.“ Visí to vo vzduchu. Ja som iba autor, ktorý hľadá sám seba a svojho čitateľa s nádejou na stretnutie.
Jana Fábryová o vás napísala: „Poviedky, novely a romány popredného slovenského prozaika Dušana Mitanu charakterizuje kontrastné až absurdné spojenie všedného príbehu či zážitku s prvkami napätia, hyperboly, tajomstva a snov. Postavy jeho textov sa pohybujú medzi zjavným, racionálnym a tušeným, iracionálnym a transcendentálnym rozmerom ľudského bytia; ale i medzi tým, čo sa v konvenčnej spoločnosti charakterizuje ako ‚normálne‘ a ‚patologické‘.“ Bolo to vedomé dištancovanie sa od pomerov v spoločnosti, bola to iba vaša rebelská mladícka povaha?
Myslím, že charakteristika tej bystrej ženy je výstižná a nemám k nej čo dodať. Moja rebelantská povaha, ale predovšetkým môj postoj k životu, ktorý sa, samozrejme, premieta aj do mojich kníh, ma automaticky dištancujú od pomerov v spoločnosti.
Literárny svet vás od začiatku vnímal kontroverzne – a ľudia pri moci vám to dávali aj najavo. Napriek tomu vaše knihy napísané v období komunizmu dostávali aj oficiálne ocenenia (Psie dni, Patagónia, Nočné správy, Koniec hry...), napokon, oceňovaný ste aj po zmene režimu. Čím si to vysvetľujete? Že ste ozaj taký dobrý?
Niekto považuje slovo kontroverzne takmer za urážku, mňa naopak teší, keď kniha vyvolá mnoho kontroverzných hodnotení, lebo viem, že má ohlas. Za to, že som bol oceňovaný za obidvoch režimov, skutočne nemôžem a vysvetľujem si to tak, ako hovoríte: Som naozaj taký dobrý... Mea culpa, mea maxima culpa.
Poviedka V električke vyvolala veľký rozruch v čase uverejnenia (1970) – ako sa vám ju vôbec podarilo uverejniť? Daniel Okáli túto zbierku poviedok neskôr strhal, čím si vlastne vyrovnával aj staré účty s vami.
