Nie, film Silence nie je komédia, aj keď to tak miestami vyzerá. To len Martin Scorsese ho tak nešikovne nakrútil, hoci je to jeden z najlepších režisérov na svete. Netreba sa mu však smiať. Pokúšal sa v ňom zostúpiť do nevídaných hĺbok a rozpitvať to, čo je očiam neviditeľné a rozumu nedostupné. Hovorí v ňom o viere.
Na skúšanie viery nebol pripravený
A, samozrejme, popritom aj o náboženstve a o cirkvi.
Zabudnime teraz na to, že Martin Scorsese je v histórii kinematografie zapísaný ako expert na mafiánske príbehy. Školácke roky v New Yorku si odkrútil v cirkevnej škole a dlho túžil stať sa misionárom. To mu síce nevyšlo, zlákal ho film a isté obdobie bol závislý od kokaínu, ale aj tak sa dopracoval k takému vzdelaniu a rozhľadu, aké má len máloktorý jeho kolega. Keď čítal román Mlčanie od japonského spisovateľa Šúsaku Endó, určite mu rozumel.

Čítal v ňom o inkvizícii, ktorá sa v okolí Nagasaki rozpútala proti kresťanom. Proti Japoncom, ktorí sa odvrátili od budhizmu, aj proti kňazom z Portugalska, ktorí za nimi s evanjeliom prišli. Bola rovnako krutá ako tá európska, čo sa viedla v mene kresťanskej viery. Človeka mučili, ak sa svojho presvedčenia verejne nevzdal.
Scorsese vraví, že sa vtedy cítil nepripravený. V roku 1988 nakrútil Posledné pokušenie Krista, provokatívnu filmovú fantáziu (a tiež adaptáciu) o limitoch Ježišovej viery. V téme by mohol mať cvik, ale nie. Už vtedy pochopil, že japonský príbeh o skúšaní viery bude potrebovať viac ako meditatívny tón. A vraj potreboval dvadsaťpäť rokov, aby prišiel na to aký.