BERLÍN. Koniec sveta, ktorý poznáme, spochybňovanie, devalvácia a opúšťanie hodnôt, ktoré sme považovali za životné istoty, a zúfalé hľadanie pevnej pôdy pod nohami.
Tieto motívy vložil do svojho druhého filmu o prístavoch Druhá strana nádeje svetoznámy Fín Aki Kaurismäki.
So svojím príznačným zmyslom pre tragikomédiu sleduje príchod sýrskeho imigranta Chálida z Aleppa do Helsínk a jeho márne pokusy získať v krajine azyl. Predstavil ho na festivale v Berlíne.
„Nehľadajte za filmami o prístavoch žiadne zámery ani nič iné. Je to iba moja lenivosť. Nechce sa mi vymýšľať nič iné, ani sa živiť napríklad drevorubačstvom, tak nakrúcam filmové trilógie,“ priznáva režisér a dodáva, „lenže tu nejde len o prístavy. Je to trilógia o imigrantoch. A dúfam, verím, že nasledujúci, tretí film bude konečne šťastný.“
Aleppo je bezpečné mesto
Paralelne s Chálidom spoznávame obchodníka s textilom Wikströma, smutného rezignovaného muža stredného veku.
Opustí manželku-alkoholičku, rozpredá zásoby, neveľký zisk riskantne znásobí v nelegálnej herni pokru a kúpi si ošumelú reštauráciu s príznačným názvom Zlatá pinta. Osadenstvo tvoria typické kaurismäkiovské figúrky: čašníčka Mirja, šatniar a uvádzač Calamnius a apatický kuchár Nyrhinen.
V bare Zlatá pinta. (zdroj: BERLINALE)Vrcholom jeho kulinárskeho umenia sú varené zemiaky so sardinkami v plechovke. Zúfalý pokus prilákať do podniku zákazníkov premenou na suši bar sa skončí smutne po prvej a jedinej návšteve ázijských turistov. Nový život Zlatej pinte, jej novému majiteľovi i unavenému osadenstvu vdýchne Chálid.
Na otázku, či sa neobáva islamizácie Európy, Aki Kaurismäki odvetí, že žiadnu nevidí: „Island bol priekopníkom a dominantnou krajinou futbalu. Ak sa dnes futbal hrá všade, znamená to, že svet bol islandizovaný? Neviem o žiadnej islamizácii.
Vidím vzájomné ovplyvňovanie kultúr, ktoré môže byť novou životodarnou krvou starnúcej a degenerujúcej Európy. Ak to celé sami nepokazíme.“
V čase, keď na Aleppo dopadajú bomby, konštatujú fínske prisťahovalecké úrady, že mesto je bezpečné, a preto niet najmenšieho dôvodu udeliť Chálidovi azyl. Mladý muž v poslednej chvíli ujde pred repatriáciou a útočisko i obživu nájde v Zlatej pinte.
S rovnako smutným suchým sarkazmom, ako opisoval byrokratický proces žiadosti o azyl, opisuje Kaurismäki výrobu falošný dokladov i priebeh nečakanej policajnej razie v podniku. Všetko je na najlepšej ceste, no Chálid hľadá mladšiu sestru Mirjam (Niroz Haji), ktorá sa cestou stratila…
V Aleppe bolo bezpečne, ale... (zdroj: BERLINALE)
Bez fínskeho rocku sa Kaurismäki nezaobíde. (zdroj: BERLINALE)Napriek umeleckej štylizácii Aki Kaurismäki vždy bol a zostáva realistom: „Nemyslím si, že by film mal schopnosť meniť ľudské názory a postoje. Budem rád, keď si zopár divákov uvedomí, že v princípe sú všetci ľudia rovnakí, s rovnakými pocitmi, obavami a radosťami. A že to, čo dnes prežívajú vyhnanci z Aleppa, môže zajtra postretnúť nás samých.“
Kto sme, ak nie sme ľudia
Aki Kaurismäkiho nakrúca filmy o migrantoch aj preto, že si myslí, že európsky humanizmus je mýtus.
„V minulom storočí sme si síce vybudovali istý druh demokratického zriadenia, ale dnes o všetko prichádzame. Nie vinou migrantov, ale nás samotných. Pred šesťdesiatimi rokmi sme prijímali milióny utečencov, tak ako dnes. Lenže vtedy sme ich chápali ako hostí, ktorým treba pomôcť. Dnes sa ich bojíme a nenávidíme ich. Kam sa, dočerta, podel ten náš slávny humanizmus? Lenže, je človek, ktorý sa dobrovoľne vzdáva ľudskosti, vôbec ešte človekom? A keď nie sme ľuďmi, čo teda sme?“
Po premiére na Berlinale povedal, že si váži nemeckú kancelárku Merkelovú. Zdá sa mu, že zostala jediným politikom, ktorého táto otázka ešte zaujíma.
„Všetci ostatní využívajú migrantov na svoje mocenské hry. Ale moje filmy nie sú politické proklamácie a, prosím, neberte tak ani tieto slová.“
