Zbojnícke hry aj máčanie ľanu, film Zem spieva ukázal svet, ktorý už zmizol

Zašiel aj do najodľahlejších slovenských dedín. Fotograf, filmár a hudobník Karol Plicka pre nás uchoval svet, ktorý už nie je.

Nevesta Liptovské Sliače, 1947 (Zdroj: SITA, foto: Karol Plicka)

Karol Plicka celé roky sníval, že nakrúti film. Narodil sa síce českým rodičom vo Viedni ako Karel a vyrastal v Čechách, ale slovenská krajina a ľudia v nej ho umelecky aj ľudsky dojímali. Na Slovensku žil dlhé roky, študoval tu, pracoval aj učil a sám sa podpisoval ako Karol. Na potulkách za pesničkami a tancami začal so sebou veľmi skoro nosiť aj filmovú kameru.

V dedine R., kde som filmoval tance, sa s obavami pýtali, či z toho nebudú nejaké nové dane, keď páni uvidia, aký veselý je tu ľud.

Karol Plicka

Fotografii sa rozumel, mal desať rokov, keď si zo škatule od cigár vytvoril prvý aparát, filmu sa priučil neskôr praxou. Rozumel sa aj muzike, mal päť a už spieval v zbore Wiener Sängerknaben. Ako mimoriadne hudobne nadaný chlapec sa veľmi skoro začal učiť hrať na husliach.

Ľudové piesne zbieral od roku 1924 a bol schopný ostať u nejakej babky na Zemplíne aj dva týždne, len aby poctivo zapísal stovky piesní, ktoré mu zaspievala. „Už vtedy, keď som po prvý raz uvidel slovenskú dedinu, predstavoval som si, aká by asi bola vo filme. Bolo to jej čisté, malebné a neurčité výtvarné kúzlo, ktoré ma zaujalo,“ oduševnene písal v Slovenských pohľadoch v roku 1930. „Cítil som, že už nemožno ďalej s filmovaním otáľať, aby sme neprišli neskoro,“ opisuje impulzy, z ktorých vzišiel námet pre film.

Miznúca nádhera

A tak Plicka nielen zapisoval a fotil, ale aj nakrúcal. „Zostavil som podrobný plán filmovej akcie, vypracoval smiešne nízky rozpočet a ponúkol som svoje služby domácim spoločnostiam. Bol som zhovievavo odmietnutý, že vraj nie je vhodný čas na kultúrny film, obecenstvo si ho nežiada,“ opisuje začiatky. Museli byť ťažké.

Výroba filmu bola drahá. Film bol síce atraktívne médium, ale divákov zabávali chaplinovky, nemecké a české komédie, vychádzala hviezda Vlastu Buriana. Koho by trápil folklór, keď patril k svetu, z ktorého sa ľudia práve drali do mestského šik prostredia.

Myšlienka sa však zapáčila prezidentovi T. G. Masarykovi a ten na Plickov zámer poskytol Matici slovenskej peňažný dar. Miznúcu nádheru starých Čičmian, Horehronia, podtatranského folklóru, goralské dediny na Spiši a v nich posledné prejavy sveta, ktoré už čoskoro mali z kopaníc striasť dejinné udalosti, vojna a technický pokrok, mohol v poslednej chvíli zachytiť.

Babka hore nohami

Chodieval aj do obcí a na miesta, kde neviedla železnica ani cesty pre autá. Prešiel odľahlé kúty Slovenska, často celkom sám, vláčil sa s trojnožkou, na ktorú postavil kameru. Bol scenáristom, režisérom aj kameramanom v jednej osobe, za drobný peniaz si z denného rozpočtu na materiál a cestovné náklady najímal pomocníkov spomedzi miestnych a tí sa razom menili na osvetľovačov, asistentov a nosičov.

Spomínal na istého Mačeka Zvrtolku, ktorý pri nakrúcaní tak naplno ožiaril goralskú babku odrazovými tabuľami, že sa tak vyplašila, až vykríkla. „Jaj, Bože, aký preukrutný blesk. Jaj, jaj! Či nezaškodí človeku?“ A keď sa ktosi vzápätí pozrel do aparátu a poznamenal: „Hí, stará, ale ty si hore nohami!“ babka si všetko rozmyslela a filmovať sa viac nedala, na smiech byť nechcela. Museli ju ubezpečovať, že v obraze aparátu je síce hore nohami, ale sukne sú v poriadku.

Plicka musel byť aj skvelým psychológom, k naturelu vidiečanov sa približoval ľudsky a s porozumením. Je dojímavé čítať v jeho zápiskoch: „Nikomu sa nesmelo stať nudným, keď bol bez zamestnania, a nikto sa nemal cítiť druhom svojho zamestnania dotknutý alebo povýšený.“

Aj pochovaní ostanú živí

Pre dedinčanov bol Plicka atrakciou, no musel sa aj každodenne boriť s predsudkami. „Kamera postrašila, pobúrila i pobavila za tých niekoľko rokov potuliek po odľahlých končinách Slovenska i Podkarpatskej Rusi mnoho takých, ktorí tú vec na troch nohách videli po prvý raz,“ spomínal v Slovenských pohľadoch.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém SME Plus

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Raneriho vyhadzov je neodpustiteľný, tvrdí anglická legenda

Leicester City s ním získal titul.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop