Zlatý glóbus za najlepšiu filmovú drámu a osem nominácií na Oscara vyniesli na svetové výslnie dosiaľ skôr málo známeho afroamerického scenáristu a režiséra Barryho Jenkinsa z Floridy. Adaptoval čiastočne autobiografickú hru dramatika Tarella Alvina McCraneyho In Moonlight Black Boys Look Blue.
Režisérov osud sa ponáša na Jenkinsov nielen spoločným miestom pôvodu, ale aj koreňmi, sociálnym postavením rodiny a skúsenosťami so závislosťou. Nadčasový príbeh dospievania o hľadaní samého seba, vlastnej identity a miesta pod slnkom je zasadený do drsných kulís okrajových štvrtí Miami.
Útly citlivý a mĺkvy černošský chlapec Chiron prežíva sám v prostredí, kde sa uplatňuje právo silnejšieho. Bez otca, s matkou-narkomankou, posmechom spolužiakov, takmer bez priateľov, bez porozumenia, bez niekoho, komu by sa mohol aspoň vyplakať.
Téma vyladená na Oscara
Réžia nijako nevychádza v ústrety masám, ba akoby prístup k filmu čo najviac sťažovala. Prostredníctvom obrazu i hereckého prejavu cieľavedome a dôsledne udržiava zdanlivo mrazivú odťažitosť – tematickú, žánrovú, ideovú i emocionálnu. Naoko sa vlastne nedeje nič dramatické, rozprávanie nevyužíva osvedčené prostriedky na získanie, udržanie a stupňovanie diváckej pozornosti alebo aspoň sympatií. Skôr naopak.
Nenájdeme tu lákavú tému, tradične vyrozprávaný príbeh, akcie, efektné aranžmány, ani atraktívne obrázky. Šikanovaný homosexuálny introvertný syn slobodnej matky – narkomanky z chudobnej štvrte zložito hľadá svoj osud, až sa napokon stane dílerom drog.
Podstatné je to, čo nemožno opísať slovami. To výsostne filmové. Pred dostatočne motivovaným divákom sa z jemných odtienkov, náznakov a útržkov sa skladá pútavý, ba svojím spôsobom i napínavý no zároveň veľmi nejednoznačný obraz prerodu citlivého zakríknutého chudobného otĺkančeka na dominantného agresívneho kriminálnika, ale i komplikované pradeno Chironových vzťahov s blízkymi, cudzími, s celým svetom.
Moonlight je nominovaný na osem Oscarov, aj v hlavnej kategórii. (zdroj: ASFK)
Film je od 23. februára v kinách. (zdroj: ASFK)Hlavným autorom je divák
Barry Jenkins si zámerne vybral nesympatického hrdinu z uzavretého neatraktívneho prostredia. Jeho banálny život zobrazuje neatraktívnym, nespojitým fragmentovaným minimalistickým rozprávaním, z formálnej stránky hyperrealistickým až dokumentárnym. Mnohé fragmenty nie sú formálne otvorené ani uzavreté, pôsobia ako autentické útržky, výjavy zo všedného života. Čo sa udialo medzi nimi, často aj vo veľkých časových úsekoch, sa dozvedáme len okrajovo. Že sú to časové úseky skutočne veľké, dokazujú traja herci stvárňujúci hlavnú postavu ako deťa, stredoškoláka a dospelého muža.
Autor nič nevysvetľuje, nič neobhajuje, nič neprikrášľuje. A pri tom od diváka žiada mimoriadnu motivovanosť, trpezlivosť, otvorenosť, toleranciu i schopnosť aktívne prijímať, interpretovať a dotvárať videné už počas sledovania filmu, nie až po jeho skončení, len s chabým náznakom nádeje na katarziu. Zato s dokonale zladeným obrazom, excelentnými hereckými výkonmi, nevšednou hudbou a nápaditou prácou so strihom i zvukom.
Nie, toto nie je žiadna zábava na oddych a trávenie voľného času. Áno, toto je filmové umenie.
