Helvetia nie je žiadna hrdinská postava ani krásna ženská socha s plným poprsím, čo drží nad mestom ochrannú ruku. Skôr pripomína staršiu, unavenú emigrantku, ktorá si so svojím kufrom sadla k rieke Rýn a pozerá sa kamsi do diaľky, kde sa za neďalekými švajčiarskymi hranicami rozprestiera Nemecko a Francúzsko.
S údelom sochy v centre Bazileja sympatizuje Irena Brežná, spisovateľka slovenského pôvodu, ktorá žije v tomto nadnárodnom súmestí takmer štyridsať rokov.
„Ja jej pomáham nosiť ten ťažký kufor,“ hovorí obrazne v krehkom celovečernom dokumente Profesionálna cudzinka, ktorý sa postupne premieta vo vybraných slovenských kinách po celom Slovensku.
Režisérka a producentka Anna Grusková v ňom vykresľuje Irenu Brežnú ako unikátnu osobnosť. Oceňuje jej vnútornú poctivosť.
Bazilej. (zdroj: FOTO - ARCHÍV I.B.)Zmysel bolesti
Hranice dostali pre Irenu Brežnú životný rozmer, keď ju v auguste 1968 na brigáde vo Francúzsku zaskočila emigrácia. Bola vtedy osemnásťročnou študentkou a pochopila dôležitú vec: chýba vo svojej krajine, kam práve vtrhli sovietske tanky.
Nemôže vyjadriť, čo prežíva, ani urobiť nič, čím by prejavila svoj postoj, len prijať fakt, že sa zrazu stala utečenkyňou, ktorá musí svoj osud mimo železnej opony dobehnúť.
Vrhla sa na štúdium jazykov, tie jej postupne otvorili cestu k samej sebe ako k žene, ktorá vie úlohu cudzinky pre spoločnosť zúročiť.
Možno práve preto, že v novej krajine musela čeliť novej, nepochopiteľnej, chladnej kultúre, ju svedomie nasmerovalo tam, kde jej to dávalo zmysel: k disidentskému hnutiu vo východnej Európe či k písaniu o ruskej invázii v Čečensku. Začala odtiaľ prinášať reportáže o tom, čo ako žena cítila.
