Žijete vo Zvolene, kde máte angažmán v divadle, ale často nakrúcate v Bratislave. Ako sa vám na trase Zvolen Bratislava cestuje?
Väčšinou cestujem autom, len občas, ak je veľmi zlé počasie alebo rizikový čas na šoférovanie, sadnem radšej na vlak. Ako, povedzme, dnes, keď som mal ráno príliš skorý nástup na pľac. Ak v noci vo Zvolene dohrám predstavenie a už ráno o piatej v Bratislave nakrúcam, nechce sa mi veľmi sadnúť za volant, je to smrteľný čas na šoférovanie.
V seriáli Tajné životy hráte vychovávateľa Martina v azylovom dome. Diváci oceňujú váš civilný a prirodzený herecký prejav. Je vám postava blízka?
Po dvoch nakrútených sériách už aj áno. Hoci celkom na začiatku, keď som ešte len čítal scenár, som sa režiséra Jána Sebechlebského pýtal, kde mám v sebe nájsť toľko altruizmu, obetavosti a vôle pomáhať iným ľuďom. V princípe sme asi všetci viac egoisti. No je pravda, že medzičasom so mnou v tomto smere spravilo veľa rodičovstvo. Človek musí odrazu myslieť aj na iných, nielen na seba.
Pre slovenskú seriálovú tvorbu nie je celkom typické, že diváka nevyrušuje afekt alebo očividná štylizácia. Stojí prirodzenosť herca veľa námahy?
Spôsob hereckého prejavu sa do veľkej miery odvíja od režijného pohľadu. Režisér musí herca ustriehnuť. Je pravda, že aj ja som sa na kolegov vždy pozeral cez prizmu toho, kedy kto hrá a kedy nehrá. Kedy situáciu hlboko prežíva a kedy len čosi predstiera a do hrania sa musí nútiť. Veľmi oceňujem slovenských hercov, a nie je ich v staršej ani najmladšej generácii málo, ktorí v sebe pri hraní dar prirodzenosti majú.
Pochopiteľne, vždy je rozdiel, či ide o film, televíziu alebo divadlo. Ak je človek príliš civilný v divadle, nemusí to vypáliť dobre a prejav herca bude príliš poddimenzovaný. Ale ak človek dokáže nájsť pravú mieru a je dostatočne uveriteľný, zrozumiteľný aj dynamický a pôsobí tak, že si divák ani neuvedomí, že herec postavu len hrá, je to
“V skutočnosti by nebolo možné pracovať v azylovom dome a robiť súčasne streetworkera.
„
úžasné.
Martin z azylového domu pracuje aj na ulici s narkomanmi. Vyhľadali ste pri študovaní postavy aj reálneho streetworkera?
Stretol som sa s človekom, ktorý sa narkomanom venuje, porozprávali sme sa a aj sme mali v pláne zájsť spolu na streetworking. Večer ide a rozdá narkomanom striekačky, aby medzi sebou nešírili infekcie, a potom ich zas obdeň ráno skontroluje. Vtedy sú už, pochopiteľne, v celkom inom stave. Drogové opojenie vyprchalo a mnohí sú v krízových situáciách, keď ich streetworker musí vedieť aj umravniť. Kamarát mi vysvetľoval, o akú prácu ide a čo všetko s ňou súvisí, no napokon sme sa do terénu nedostali. Nebol čas a seriál sa medzičasom stihol nakrútiť.
V postave vychovávateľa Martina v druhej sérii seriálu Tajné životy poodhalí aj vlastné tajomstvá. (zdroj: RTVS)Ako zamestnanec azylového domu ste si začali s klientkou, čo nie je veľmi profesionálne. V skutočnosti by sa čosi také považovalo za neetické, nemyslíte?
Iste, bolo by to nekorektné, ale myslím, že scenáristky seriálu Biba Bohinská či Naďa Clontz si vec plne uvedomovali a jednoducho postavy napísali aj s tým vedomím. Ide predsa o dramatické dielo. Dali sme sa dokopy, stalo sa to, ale veď aj život prináša podobné situácie, ktoré nie sú v súlade so zamestnaneckou etikou. A nielen to. V skutočnosti by človek nemohol pracovať v azylovom dome a robiť súčasne streetworkera. Buď robí jedno, alebo druhé, oboje robiť nemôže.
Prečo?
Pretože obe tieto povolania si vyžadujú celého človeka a ani by sa nedali časovo skĺbiť. Streetworker pracuje v rôznych fázach dňa aj noci a nemal by čas na vlastný život a spánok, ak by robil ešte čokoľvek iné.
Perspektívy vášho vzťahu s Lindou nie sú ideálne. Môžete čitateľom prezradiť, kam sa vaša postava aj vzťah posunie?
