Júlia je mladá ukrajinská žena, právnička. Pochádza z rodiny s veľmi dobrým sociálnym zázemím, kde jej nič nechýba. Možno práve preto sa rozhodne vybočiť zo zabehaných koľají a odchádza do nemocníc a na front. Chce ako dobrovoľníčka pomáhať zraneným vojakom.
Približne v tom istom čase, keď sa s Júliou zoznámil ukrajinský režisér Sashko Brama, sa o dobrovoľníkov začali hlbšie zaujímať aj protagonisti divadla Pôtoň v Bátovciach. Rozbehli medzinárodný projekt, aby skúmali ich práva a povedali o nich niečo viac ľuďom, ktorí ich s obľubou nazývajú slniečkarmi.
Táto téma slovenské a ukrajinské divadlo spojila a podľa autentického príbehu Júlie vznikla nová inscenácia. Volá sa Vojenské meno Rama, premiéru má v pondelok.
Skutočné rebelstvo
Prvý impulz pre slovenských a ukrajinských tvorcov priniesol festival Divadelná Nitra pred dvoma rokmi.
„Videli sme vtedy predstavenie Sashka Bramu - príbeh Rómea a Júlie, zasadený do reálií rusko-ukrajinského konfliktu, formálne vystavaný ako rockový koncert. Inscenácia patrí medzi naše najzásadnejšie divadelné zážitky,“ hovorí dramaturgička divadla Pôtoň Iveta Ditte Jurčová.
Pre ňu aj pre dramaturga Michala Ditteho bolo v tej chvíli podstatné, že vidia na javisku skutočné rebelstvo mladej generácie. Okrem toho, že má odpor k vojne, stavia svojich rodičov pred otázku, aký osud pre svojich potomkov pripravili.
„Ukrajinskí umelci nás zasiahli práve v období, keď sa na tento problém u nás v divadle pozeráme z pozície rodičov. Cítime, že spoločnosť na Slovensku, ale i v celej Európe sa uberá nebezpečným smerom, každý deň sa viac a viac radikalizuje,“ hovorí Ditte Jurčová. Ako tvorcov ich to opäť vyzvalo k činu, k úsiliu umelcov spájať a prebúdzať v ľuďoch citlivosť.
(zdroj: FOTO - POTON.SK)Ako rozkryť emócie
Ukrajinský tím tvoria mladí ľudia, a presne tým sú pre divadlo Pôtoň zaujímaví. Témy, ktoré riešia divadelníci v ich veku na Slovensku, sú podľa Ditte Jurčovej neporovnateľné, čo je iste spôsobené reálnou vojnovou hrozbou tamojšieho prostredia.
"Zdá sa, že stále žijeme v obláčiku bezpečia. V Divadle Pôtoň sme už dávno tento obláčik odfúkli,“ hovorí.
V Bátovciach totiž už takmer desať rokov funguje profesionálna divadelná scéna zámerne na okraji a vytvára inscenácie na základe reálnych sociologických výskumov v teréne.
„Nie sme nijakí vizionári, sme skôr bližšie k realite ako mnohí umelci, ktorí žijú a tvoria vo väčších centrách,“ približuje Ditte Jurčová.
Do práce s ukrajinským tímom vstúpili bátovskí divadelníci skôr ako konzultanti, ktorí sa usilujú pomenovať, ako fungujú jednotlivé obrazy a situácie.
Zhodnú sa na tom, že vojnovú tému treba spracovávať z odstupu aj s humorom, veľa si vzájomne argumentujú o ich miere.
"Zvláštne je, že slovenský tím prízvukuje závažnosť témy, ukrajinský zase nemožnosť plného rozkrytia emócií," vraví Ditte Jurčová. "Herečka Nina Khyzna, ktorá hrá Júliu, nám vášnivo vysvetľuje, aké je pre ňu strašné, že tu dnes stojí na javisku s hercom Andrijom Bukhom a zajtra mu môže prísť povolávací rozkaz. Preto sa v tej chvíli musí smiať.“
Tak ďaleko, tak blízko
Režisér Sashko Brama sa vraj pri skúškach nikdy nenasmial tak ako v Bátovciach. Domácich divadelníkov zase teší to, že môžu poskytnúť ukrajinskému tímu také podmienky, aké ešte v žiadnom divadle nemali.
Ako ďaleko je teda Slovensko od Ukrajiny? kladú si divadelníci otázku.
"Keď si zadáme do vyhľadávača trasu Ľvov, odkiaľ je ukrajinský tím, a bojmi zmietaný Luhansk, ukáže sa nám trasa v čase 18 hodín, 36 minút. Trasa Bátovce - Luhansk je 26 hodín. Presne to je rozdiel v čase - 7 hodín a 24 minút, ktorý slovenský a ukrajinský tím oddeľuje od vojenského konfliktu," upozorňuje Iveta Ditte Jurčová.
Inscenácia Vojenské meno Rama je podľa jej slov nielen o osude jednej ženy,
ale aj o zlyhaní systému, o zlyhaní štátu. Je príbehom krajiny, kde prestávajú platiť zákony, kde sa policajti správajú rovnako ako zločinci. Aj preto hru vnímajú zároveň ako prológ k ďalšiemu projektu a ďalšiemu výskumu.
"Ako ďaleko máme od mašinérie nespravodlivostí, od korupcie a nevyriešených káuz, tak ďaleko alebo blízko je k nám Ukrajina."
