Zmenila sa vaša pozícia v Rusku po vydaní knihy Zatykač? Ako na ňu reagovali ruskí politici a ako literárni recenzenti?
Pred vydaním knihy som musel oboznámiť politikov, žurnalistov a mienkotvorcov s príbehom Sergeja Magnitského. Stálo ma to veľa času a energie, čo napokon limitovalo okruh ľudí, ktorým som mohol objasniť tento príbeh. Knihou však môžem informovať státisíce ľudí po celom svete. Väčšina západných čitateľov si moju knihu obľúbila, pretože ju považujú za triler zo skutočného života. Je však jasné, že ruská vláda knihu znenávidela, pretože vykresľuje Putinov režim ako jednu z najväčších a najnebezpečnejších hrozieb sveta.
Neboli vyjadrenia o vašej pozícii ako Putinovho nepriateľa číslo jeden predsa len prisilné? Magnitskij, Chodorkovskij či Litvinenko doplatili na svoj spor s Putinom predsa len tragickejšie.
To, že niektorí ľudia trpeli pre spor s Putinom viac ako ja, je úplne jasné, ale nebolo to pre nedostatok snahy Kremľa. Vyhrážali sa mi trestom smrti, únosmi, bankrotom a ďalšími špinavými útokmi. Zúria, pretože ja som dôvod, prečo boli Rusku uložené sankcie a teraz sa obávajú, že o to isté sa pokúsi aj niekto iný.
Vo svojej knihe píšete, že „musím žiť s vedomím, že jestvuje reálna šanca, že ma Putin alebo prisluhovači jeho režimu môžu dať jedného dňa zavraždiť... Jedným z protiopatrení je táto kniha...“ Spoliehate sa na túto ochranu? Že stačí, ak ľudia vedia?
Žiaľ, ak ste terčom Putinovho režimu, môžu vás zabiť niekoľkými spôsobmi a nemáte veľa možností, aby ste sa ochránili. Kniha je vhodným nástrojom, pretože jednak zvyšuje povedomie o mne a moja vražda bude stáť Rusko o to viac, ale musím robiť aj veľa iných bezpečnostných protiopatrení. Nemôžem však o nich hovoriť verejne, pretože by nefungovali.
Vaša kniha je zrejme takmer absolútne autobiografickým dielom – pri takomto type kníh čitateľ vie, čo sa stalo aj ako sa príbeh skončil („kto je vrah“), čo limituje zvedavosť čitateľa. Na čo ste sa spoliehali, že zaujme čitateľov?
Zaujímavé je, že ktokoľvek, kto číta alebo sleduje medzinárodné správy, vedel o vražde Sergeja Magnitského a mojom boji za spravodlivosť ešte pred tým, ako čítal moju knihu; ale dokonca aj pre týchto ľudí boli detaily príbehu také pútavé a znepokojujúce, že dočítali knihu až do konca. Nepoznám nikoho, kto ju začal čítať a nedočítal ju.
O prezidentovi Putinovi a jeho ceste k absolútnej moci vyšli v poslednom čase viaceré zaujímavé knihy, na slovenskom trhu napríklad od Američana Davida Sattera (Čím menej vieš, tým lepšie spíš) či Rusa Michaila Zygara (Všetci mocní Kremľa). Sledujete ešte dianie Rusku?
Áno, veľmi pozorne. Moja kampaň za spravodlivosť je teraz rovnako intenzívna ako v čase vraždy Sergeja Magnitského, a preto je aj nevyhnutné, aby som bol informovaný o celkovom vývoji situácie v Rusku. Zdá sa, že reakciou na Putinovo agresívne správanie po celom svete bolo, že sa ku mne pripojilo množstvo ďalších ľudí.
Poznáte alebo čítate iných autorov, ktorí sa venujú podstate ruského politického a ekonomického režimu? Sú pre vás niečím inšpirujúci?
Čítam väčšinu kníh o Rusku, pretože ma zaujíma aj iný uhol pohľadu. Som tak trochu fanúšikom Karen Dawishovej a jej knihy o Putinovej kleptokracii, Petra Pomerantseva (Nic není pravda a všechno je možné) a Yuriho Felshtinského (The Age of Assassins).
Keď ste vstupovali na ruský trh, boli ste presvedčený, že v Rusku môžu platiť férové pravidlá hospodárskej súťaže? Čím si vysvetľujete svoju vtedajšiu naivitu? O kriminálnom zameraní viacerých ruských politikov ste predsa museli niečo tušiť.
Keď som šiel do Ruska, bral som ho ako divoký západ. Bol to šialený, desivý pocit, ale vnímal som to tak, že sa to bude už len zlepšovať. Vždy som ľuďom vravel, že ak sa v Rusku situácia zlepší, a zo strašnej sa stane iba zlá, zarobia si najviac peňazí. V skutočnosti sa situácia aj zlepšovala a ja som si myslel, že zo zlej sa stane dobrá. Žiaľ, keď sa Putin dostal k moci a začal svoju kampaň represií a kleptokracie, vrátilo sa všetko do starých koľají.
Ako si vysvetľujete skutočnosť, že ruské mocenské orgány zasiahli proti vašej obchodnej spoločnosti – neboli si vedomé možných následkov?
Myslím si, že vládne úrady ani len netušili, že toto ich rozhodnutie vyústi do sankcií udelených Západom. Predpokladali totiž, že všetci ľudia, ktorých označia, budú okamžite zničení. Nepredvídali nijaké následky. A teraz, keď tie následky prišli, sú nahnevaní.
Aké je podľa vás postavenie Magnitského zákona v americkej legislatíve a v legislatíve iných krajín? Je Magnitského zákon dôležitou súčasťou legislatívy alebo len nejaký druh ústavnej „pózy”?
