Môj priateľ historik mi raz rozprával, ako prišiel domov a v jeho domácej pracovni za jeho písacím stolom sedel a skláňal sa jeho dospievajúci syn.
Potešil sa, lebo chlapec nechcel čítať. Podišiel k nemu a spýtal sa ho, čo číta. Syn zdvihol hlavu a povedal: „ Otec, ja nečítam, ja som práve spočítaval, koľko rokov by si musel žiť, aby si prečítal všetky knihy, ktoré máš vo svojej knižnici.“
Tiež mám bohatú domácu knižnicu. Mám ju rád a predstavuje pre mňa bohatú banku plnú príbehov, informácií a ilustrovanej krásy, banku mnohých životov, ktoré som prežil s týmito príbehmi. Isteže, aj v mojej knižnici sú knihy, ktoré som nikdy nečítal, knihy, ktorých obsah som po prečítaní zabudol, ale väčšina je takých, s ktorými som prežil a prežíval príbeh a návod na myslenie a konanie, knihy, ktoré vo mne zanechali trvalú hodnotu a prežitý iný život.
Malý zázrak z Čiech
Ako chlapec na základnej škole som čítal J. Verna, J. F. Coopera či dobrodružstvá Huckleberyho Finna. Túžil som po knihách Karla Maya, ktoré u nás v tých rokoch nevychádzali. Napísal som list do Mladých liet a spýtal som sa, prečo nevydávajú tieto knihy. Odpoveď mám odloženú dodnes. Odporučili mi venovať sa Arkadijovi Gajdarovi a Timurovi a jeho družine.
Potom sa stal malý zázrak. V pošte môjho otca sa objavila neznáma obálka z Čiech. Žiaľ, neodložil som si ju a ani neviem, ako odosielateľ prišiel, možno náhodne, na adresu môjho otca. Obálka obsahovala informáciu, že odosielateľ musí zrušiť svoju domácu knižnicu a ponúka knihy na predaj.
Zoznam kníh obsahoval niekoľko strán titulov, bol písaný na písacom stroji, pravdepodobne s viacerými prieklepovými papiermi, a ťažko čitateľný.A tak som sa dostal ku knihám Karla Maya vydaných v Nakladateľstve Jana Toušimského v Prahe, ku knihám Henryka Sienkiewicza v prekrásnej väzbe z nakladateľstva Kvasnička a Hampl v Prahe, či ku spisom H. Balzaca z Nakladateľstva Jos. R. Vilímka v Prahe.
Boli to pre mňa nesmierne poklady a takými aj zostali. Dnes možno nepochopiteľná skutočnosť, ale kníhkupectvá v päťdesiatych rokoch neboli preťažené množstvom vydávaných titulov, a v pondelok skoro ráno sa chodilo postaviť sa do radu čakajúcich na otvorenie antikvariátu na Sedlárskej ulici v Bratislave, aby ste mali šancu uloviť titul, ktorý sa v našich kníhkupectvách nemohol predávať.
Možno i preto bol vtedy život s knihou omnoho vzácnejší ako dnes.„Kde vládne blb, je nebezpečno“
V Banskej Štiavnici som v antikvariáte objavil knihu Dr. Antonína Ferdynanda Ossendowského, Zemí zvířat, lidí a bohů, vydanej v roku 1925 nákladom České grafické unie v Prahe. Kniha mala na titulnej strane pečiatku Mestská knižnica v Ružomberku. Ossendowski začína namiesto predhovoru slovami „před bolševickou vichřicí jsem musel odejíti z Petrohradu na Sibiř ještě v r. 1918“.
Pochopil som, že v časoch po Víťaznom februári u nás nemohla kniha ostať na policiach knižnice, ale našiel sa odvážlivec, ktorý ju zachránil pred plameňmi komunistickej inkvizície.
Mal som pocit, ako keď zachránite týraného psíka a vezmete si ho z útulku domov. Kniha sa aj po tých mnohých rokoch číta ako úžasný príbeh človeka túžiaceho prežiť a po slobode. Kniha, s ktorou pri čítaní žijete, lebo ani v dnešnom svete úteky pred rôznymi formami inkvizície nie sú zriedkavé.
Pálenie kníh a tým aj životov nie je v dejinách ľudí ničím mimoriadnym. Dokazuje to, že kniha je živý organizmus, ktorý ohrozuje tých, ktorí v mene niečoho, obyčajne akéhosi vznešeného ideálu, napríklad svätej inkvizície, čistoty rasy, komunistickej rovnosti a podobne manipulujú masy a likvidujú protivníkov. Živá kniha tak môže byť nebezpečná. Jan Werich hovoril, že „kde vládne blb, je nebezpečno“. Dodnes to platí a nemusíme chodiť ďaleko.
Žitie pri Dunaji
Vyrastal som pri Dunaji. Najprv v malom mestečku Parkan, premenovanom po Februári na Štúrovo, presne oproti majestátnej ostrihomskej katedrále. Dodnes, keď tam idem, vidím na rieke pristávať veľké kolesové parníky z Budapešti, ktoré tam mali konečnú, a otáčali sa na spiatočnú cestu.
Potom som pokračoval žitie pri Dunaji v Bratislave, kde ešte spočiatku premával propeler, ale potom sa už nič nedialo.
Keď Jaro Rihák predstavil v knihe Pentcho príbeh o židovských utečencoch do Izraela, rieka sa stala inou. Dostala náplň a príbeh života ľudí utekajúcich pred rasovou inkvizíciou. Zakaždým, keď idem na nábrežie Dunaja v Bratislave, vynárajú sa mi slová a obrazy príbehu Pentcho. Je tak riekou života.
Chaim Potok nepatrí na Slovensku k často prekladaným autorom. Argo v Prahe patrí medzi vydavateľstvá, ktoré mu venujú systematickú pozornosť. Jedna z jeho kníh Já hlína jsem bola na mojom nočnom stolíku dlho.
Rozsahom útla kniha, ale neskutočne krásna obsahom zasahujúcim aj do života dnešnej skutočnosti. Chaim Potok v nej opúšťa judaistickú tematiku a prenáša dej do vojnou zmietanej Kórey. Starší manželský pár nájde v jarku pri ceste ťažko zraneného jedenásťročného chlapca, naložia ho na káru, kde majú celý svoj majetok, a zachránia ho, lebo je to poklad, ktorý oni stratili po narodení vlastného syna. Koľko takýchto príbehov z besnenia „blbov“ sa dnes každodenne odohráva.
V mene moci, nafty, dolára či zemného plynu. Nakoniec aj príbeh Thea Deckera v knihe Donny Tarttovej Stehlík sa dnes odohráva v rôznych podobách v mnohých neopísaných príbehoch po celom svete.
Nové dimenzie znova čítaného
Aj prečo je kniha živá? V Magazíne o knihách som si prečítal článok o J. D. Salingerovi a spomenul som si, že Kto chytá v žite som čítal pred mnohými rokmi ako študent, ale nepamätal som si už presný obsah.
Vybral som knihu z knižnice a znova si ju prečítal. Zrazu som objavil jej úplne novú dimenziu. Už som ju nečítal ako dospievajúci chlapec, ale ako starý otec, ktorý má dospievajúceho vnuka. A to je obrovský rozdiel, v tom je prežívaný život knihy. Knihu som hneď kúpil vnukovi a dúfam, že si ju prečíta.
Kniha je živá a žijeme jej obsah presne tak, ako žijeme my ľudia. I ja, podobne ako Peter Pavlac, mám už dlho na nočnom stolíku knihu Juliana Barnesa Šum času. Čítaniu tejto knihy predchádzalo čítanie Pamätí Dmitrija Šostakoviča v redakcii Solomona Volkova či románu Sarah Quigleyovej Dirigent.
Minulý rok odznelo na Bratislavských hudobných slávnostiach i na koncertoch Slovenskej filharmónie mnoho vynikajúcich interpretácií diel tohto ruského hudobného génia. Kniha a jeho hudobné dielo tvoria úžasný vklad pochopenia Šostakoviča ako človeka i ako hudobného umelca.
Odsúdiť je ľahké, pochopiť pre mnohých nemožné. Zdalo by sa, že notový zápis na rozdiel od písaného textu sa nedá cenzurovať. Dá sa cenzurovať človek, dá sa navonok pokoriť, ale Leningradská symfónia sa dala napísať len v Rusku, a nie v exile. Počúvať a vnímať Šostakoviča je žitie ozajstného komplikovaného života formovaného prítomnosťou i svedomím a okolnosťami reality prostredia.
Nakoniec i dnes je na pranieri minulosť Lecha Walesu. Hádzať kamene je jednoduché, ale hojiť rany bez jaziev niekedy nemožné. Tak čítajme a zvažujme, či a kedy hádzať, či a kedy hojiť.
Jacob Bronowski napísal knihu Vzostup človeka a A. Varki s D. Browerom knihu Popretie o pôvode ľudskej mysle.
Historický rozvoj ľudského intelektu spojený s tvorbou duchovných hodnôt je veľmi náročný a komplikovaný dej. Rozbaliť všetky jeho etapy, podmienky a okolnosti vývoja je zatiaľ nemožné. Čo je dané, je skutočnosť, že môžeme ako jediný živočích tvorivo myslieť a rozmýšľať. Pomáhajú nám v tom knihy, ich príbehy, myšlienky i skúsenosti ich hrdinov. Chráňme si toto bohatstvo a nedajme mu zaniknúť.
Autor je vedecký pracovník, virológ
Autor: Fedor Čiampor
