Hoci pri značke MDŽ ide o špecifickú situáciu, ktorú dokážu isté kategórie ľudí rafinovane zneužívať, predsa ju pri príležitosti Medzinárodného dňa žien použili tvorcovia novej výstavy. Volá sa Maľba dnešných žien a v stredu ju sprístupňuje bratislavská galéria White & Weiss.
Pocta ženám vždy vyvoláva otázku o ich postavení, napriek tomu je pekné vzdať im ju. Nakoniec, nemusia to robiť iba chlapci a muži. Výstava Maľba dnešných žien preto približuje osobnosti vybraných maliarok, ktoré jedným dychom nevyčleňuje ako zvláštnu kategóriu.
Alexandra Barth: Fajčiarska prestávka (2015). (zdroj: FOTO - WHITE&WEISS)Tridsiatka a spol.
„Výstavu venujeme ženám, ale nefunguje ako rodový konštrukt ani ako protipól k mužskej maliarskej tvorbe,“ hovorí jej kurátor Ľuboš Lehocký. Za ideálny stav považuje, ak je tvorba umelkýň jednoducho výstavou pre všetkých, nenahliada na ne cez rodovú optiku ani feministické teórie, ani ich nechce pozitívne diskriminovať.
Výber diel sústredil naprieč generáciami uznávaných súčasných slovenských maliarok. Vystavil maľby Kláry Bočkayovej, Veroniky Rónaiovej, Jany Farmanovej, Doroty Sadovskej, Alexandry Barth a Kristíny Bukovčákovej.
Sústredil sa pri nich na diela, ktoré každá vytvorila približne vo veku okolo tridsiatky, pri zrelších autorkách zároveň predstavuje aj ich novšiu tvorbu, čím v skratke zaznamenáva vyše štyridsaťročný vývoj slovenskej ženskej maľby.
Klára Bočkayová: More chce byť ako nebo (1974). (zdroj: FOTO - WHITE&WEISS)O čom hovoria ženské figúry
„Maľba dnešných žien je zároveň pohľadom na dnešnú ženu pred štyridsiatimi rokmi,“ hovorí Lehocký. Svojím výberom naznačuje, čím sa v maľbe zaoberal „vtedajší dnešok“ oproti „dnešnému dnešku“ a aký posun v tvorbe jednotlivých autoriek nastal.
„Napríklad v tvorbe Veroniky Rónaiovej jasne vidno, že sa v tridsiatke venovala téme, ktorú rozvíja dodnes,“ približuje Lehocký. „Z grafiky vznikol obraz Osamelá a neskôr, s posunom desaťročí, nový obraz pracujúci s tým istým motívom.“
Jednou zo spoločných čŕt autoriek je podľa neho práve motív samoty, opäť však pripomína, že osamotené ženské figúry nehovoria o niečom, čo sa týka výlučne žien.
Jana Farmanová: Hlava v oblakoch (2000). (zdroj: FOTO - WHITE&WEISS)„Ich tvorba je rôzna, nedá sa v nej vysledovať špecifická ženská línia,“ približuje svoj výber. Považuje ho jednoducho za nezištné gesto úcty.
A ako vníma postavenie umelkýň v minulosti a dnes? „Voľakedajšie postavenie žien počas umeleckého štúdia, v galerijnej prevádzke či na trhu s umením bolo určite obmedzujúcejšie ako dnes,“ hovorí Lehocký.
Časom rodové obmedzenie podľa neho mizlo a vyrovnávalo sa, hoci ešte aj dnes – ako niektoré výtvarníčky priznávajú – sterotypný prístup k ženám v tvorivom prostredí cítiť.
