Hneď ako vznikol, šupli ho do trezoru. Film všestranne nadaného Eliáša Havettu, o ktorom spisovateľ Albert Marenčin veľmi trefne povedal, že „umrel na normalizáciu“ patrí k tomu najlepšiemu, s čím sa v histórii slovenskej kinematografie môžeme chváliť.
Klenot, ktorý komunistický režim viac ako štvrťstoročie pred zrakmi divákov starostlivo ukrýval - možno aby sa nenakazili chuťou do tuláckeho života - mohli diváci spoznať až po roku 1989.
Je plný originálneho pôvabu, svojských postavičiek, pochabých vandrákov a žobrákov, čo prežili vojnu a tešia sa, že sú. Žijú a ceria sa na svet, muzicírujú a na počkanie zložia hoci básničku, putujú rázovitým svetom dobového vidieka od jarmoku k jarmoku. Berú, čo život prinesie a deň dá, s chuťou bárs aj sex za dedinou v poľnej tráve.
Havetta mal 31 rokov, keď v hranom filme Slávnosť v botanickej záhrade debutoval, 34, keď nakrútil Ľalie poľné a 36, keď zomrel. Pre obidva jeho celovečerné filmy s poeticky ojedinelým rukopisom zložil hudbu rovnako jedinečný Zdeněk Liška (Údolie včiel, Signum laudis) a zaznie v nej všetko možné, bujaré, veselé aj cirkevné – spevy, vojenský marš, jarmočné šlágre aj valčík.
Film je lyrizovaným nábojom verný literárnej predlohe, novele Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec a i keď ho dobová prorežimová kritika odpísala slovami „nepotrebný, škaredý a nezmyselný“, môžeme len ľutovať, že podobných Havettových „ošklivých“ filmov nemáme viac.
