Na začiatku druhej svetovej vojny, prvého septembra 1939, sa mladá Švédka rozhodla, že si bude písať vojnový denník. Bude zapisovať všetky dôležité udalosti, konflikty, bitky, prejavy. Nemohla tušiť, že lepenie výstrižkov a glosovanie diania potrvá tak dlho. Neúnavne plnila stránky zošitov až do konca roku 1945. Mala šťastie, vyhrala v geografickej tombole, pretože Švédsko bolo jednou z hŕstky krajín v Európe, ktorú nezvalcovali a neponičili bojujúce mocnosti a ich lokálni prisluhovači.
Vojna „veľjašterov“
Astrid Lindgrenová v tom čase ešte nebola spisovateľkou, bola sekretárkou na čiastočný úväzok, na plný ženou v domácnosti, matkou dvoch detí, žila v dostatku a pokoji uprostred stredostavovskej štokholmskej spoločnosti. Bola však veľmi vnímavá a jej talent písať sa prejavil už aj v spomínaných denníkoch.
Zhruba po roku trvania vojny dostala prácu na oddelení listovej cenzúry. Prichádzajúcu súkromnú korešpondenciu otvárali, aby sa nestalo, že sa budú ďalej posúvať vojensky dôležité informácie. Tak sa k nej, okrem toho, čo písala švédska tlač a prinášal rozhlas, dostali aj svedectvá priamych účastníkov vojnových zverstiev z iných krajín. Už v roku 1940 poznala mená koncentračných táborov Buchenwald a Oranienburg, čo popiera obľúbenú výhovorku, že nikto nič nevedel.
Pre čitateľa je zaujímavý pohľad na vojnu z nezvyklého uhla pohľadu, zo severu Európy. Krajiny tam pociťovali iné hrozby než, povedzme, stred a juh kontinentu. Lindgrenová mala vyslovene negatívny vzťah k ZSSR. Cítiť obavy zo sovietskej expanzie komunizmu do Škandinávie a fínsko-sovietska vojna na začiatku svetového konfliktu, nasledovaná anexiou pobaltských krajín, jej strach len posilňovala.
Uvedomovala si úplne presne, čoho sa dopúšťa fašistické Nemecko, dá sa však povedať, že nemala rada ani jedných, ani druhých a po napadnutí ZSSR hovorila o „vojne veľjašterov“. Zrejme, aj keď to nenapísala otvorene, predpokladala, že kým sa Nemci s Rusmi bijú medzi sebou, nehrozí, že budú sovietske jednotky brať ľudí do gulagov aj zo Švédska alebo že budú bombardovať Štokholm tak, ako sa to stalo Helsinkám.
Vďačná za polohu krajiny
Celou zbierkou zápisníkov preniká vďačnosť za dobrý osud, za to, že žije tam, kde je mier. Čitateľovi, ktorý pochádza z krajín, kde sa umieralo od hladu, vraždilo, deportovalo, udávalo, môže pripadať iritujúce čítať sťažnosti na nedostatok sviečok na vianočný stromček, na to, že káva a mäso sú na prídel. Výpočty darčekov na Vianoce a narodeniny, hlavne pre deti, opis bohatých hostín pri týchto príležitostiach pôsobia až nepatrične, ale potom je dobré si pripomenúť, že Astrid Lindgrenová nijako nemohla za to, že v Leningrade ľudia umierali od hladu, a že keby hladovala solidárne s nimi, bol by to číry nezmysel.
