Nezodpovedné, pôžitkárske, ale najmä zmätené. Desaťročná Jarka má mamu, ktorá je sama dieťa. Hoci občas dcérke lásku prejaví, nevie a nedokáže byť skutočnou matkou. Ešte bezmocnejšia je babička, ktorá s nimi žije v zanedbanom byte. Je vážne chorá a predovšetkým rezignovaná. Bezvládnosť je pre ňu vítanou zámienkou, aby sa nemusela o nikoho starať, o nič usilovať. Dávno vzdala boj o čokoľvek, ak nejaký niekedy vôbec viedla. Odchádza. Ani nájdený ježko nemôže byť rodina. A tak je Jarka úplne sama.
Kristián má zámožných starostlivých rodičov. Na syna kladú neprimerané nároky, ale práca a iné dôležité neodkladné a zaiste veľmi vážne povinnosti im zaberajú toľko času, že na syna im vlastne žiadny nezostáva. Zopár vzácnych minút sa preto usilujú naplniť čo najintenzívnejšie: výchovnými kázňami, dohováraním, výčitkami. A tak je i Kristián úplne sám.
Túžba po normálnosti
Jarka a Kristián sa nemôžu nestretnúť, pretože si vlastne jeden druhému zostali. No keď alkoholička na železničnej stanici zverí Jarke do opatery kočík s dvoma bábätkami (len na chvíľku, no tá sa ukáže veľmi dlhou), Jarka začne napĺňať svoju podvedomú mocnú túžbu po „normálnom“ rodinnom živote.
V chatrči v zanedbanej záhrade po babičke, vysoko nad mestom, ktoré by vlastne mohlo byť aj oceánom plným čmudiacich komínov a žiariacich majákov, Jarka, Kristián a bábätká vytvoria rodinu. Je to rodina nanajvýš zvláštna. Chorá. Tragikomická napodobenina. No predsa je najnormálnejšia, akú obe deti kedy mali.
Piata loď je v kinách od štvrtka. (zdroj: ASFK)Mesto ako oceán
Film Piata loď má Cenu detskej poroty za najlepšiu snímku prehliadky Generation Kplus z tohtoročného Berlinale. Režisérka Iveta Grófová v nej adaptovala rovnomenný román Moniky Kompaníkovej, ktorý získal cenu Anasoft litera a bol vyhlásený za najlepšiu knihu roka 2010. Rodinná dráma vznikla ako slovensko-česká koprodukcia.
Mesto (vôbec nezáleží na tom, že Bratislava) je ako výjav z hororu. Studené, apatické, ľahostajné. Plné špiny – skutočnej i ľudskej. Odpad, ktorý produkuje odpad. Pre detských hrdinov je však normou. Nič iné nepoznajú. A na rozdiel od dospelých sa usilujú nájsť v ňom niečo, pre čo sa oplatí žiť. Niečo, čo dáva životu náplň, zmysel, krásu.
(zdroj: ASFK)Rozprávka z periférie
Hoci autori zdôrazňujú, že pri nakrúcaní mysleli aj na detských divákov, nijako sa im nevnucujú. To najpodstatnejšie sa deje bez slov, v dlhých mĺkvych scénach, na prasknutie nabitých emóciami. Herecké výkony Vanessy Szamuhelovej a Matúša Bačišina v hlavných úlohách, ale i Kataríny Kamencovej v role Jarkinej mamy Lucie, sú bezprostredné, silné a očarujúce.
Ale aj epizódne postavy nesú svoje príbehy a my len tušíme, že sa neveľmi líšia od toho, ktorý sledujeme.
Ešte nikto nestvárnil Bratislavu tak ako debutujúca kameramanka Denisa Buranová. Surová realita industriálnej periférie, ošarpanosť a beznádej sa spájajú s detskou čistotou a nevinnosťou, neľútostná realita s čarom rozprávky. Spolu s hercami a režijnou koncepciou obraz prispieva k tomu, že film sa vyvaroval falošných tónov, neúprimnosti a umeliny.
(zdroj: ASFK)Piata loď nie je zábava ani príjemná kratochvíľa. Nepredkladá všetko hotové, predžuté, instantné, zabalené do ľúbivých obrázkov. Práve naopak. Vyžaduje si citlivého, pozorného diváka, ochotného spolupracovať. Doznieva pomaly, dlho, intenzívne. Aj preto je filmom, ktorý treba vidieť.
