Kedysi, na sklonku socíku, v marci 1988 zavítali Depeche Mode do Prahy. Akcia mala takmer disidentský ráz – koncert západnej kapely u nás bol niečím nevídaným.
Vtedy obľúbený časopis Mladý Svět nemal na DM pekného slova: napísali, že je to podenková kapela, ktorá po pár rokoch zhasne. Ubehli takmer tri desaťročia a zatiaľ čo Mladý svět zanikol Depeche Mode sú tu. A nielen to. Vydávajú 17. marca svoj štrnásty album Spirit.
Skupina pôsobí na scéne viac než tridsať sedem rokov. Zmenila svoj zvuk, no nielenže má stále má čo povedať – či skôr zaspievať a zahrať – ale dokonca dozrieva ako dobré víno.
Ako to už so stálicami býva, ich priaznivci sú rôzni. Niektorí nedajú dopustiť na začiatky kapely, alebo klasicky elektronické osemdesiate roky. Iným sa páči jej nová bigbítová tvár. A pre mnohých je lákadlom samotný kult DM, alebo spevák Dave Gahan.
Opäť v dobrej forme
Je pravda, že Depeche Mode podstúpili viacero zmien: Prvú, keď „pritvrdili“ a posunuli sa bližšie k rockovému zvuku. Na albume Songs Of Faith and Devotion (1993) počuť náznaky blues, ženské vokály a pompézny zvuk dopĺňa excentrický imidž Davea Gahana s dlhými vlasmi.
Album Ultra v roku 1997 vydala kapela iba v trojici – po odchode Alana Wildera (ktorý významne prispel k tvorbe industriálneho „depešáckeho“ zvuku) ostali jej jadrom Dave Gahan, Martin Gore a Andy Fletcher.
Album vnímali mnohí ako reštart či návrat ku koreňom – čistý elektronický zvuk, jednoduché a úderné groovy a Dave vyliečený z drogových a sebadeštruktívnych dobrodružstiev potešili srdcia depešákov.
Po zvukovo vyšperkovanom, no menej vyváženom albume Exciter (2001) prišla ďalšia klasika: silný album Playing The Angel (2005).
Na pódiách skupinu doplnili dvaja koncertní hráči – bubeník Christian Eigner a klavirista Peter Gordeno – a znela presvedčivo a profesionálne hádam azda ako nikdy predtým. Depeche Mode sa dostávali do formy, v akej sú doteraz.
Zrelosť a muzikálnosť
Keď po Sound Of The Universe (2009) prišiel album Delta Machine (2013), priniesol isté rozpaky ak nie sklamanie: s originalitou a výraznosťou dávnejších platní sa nedal porovnať.
Na druhej strane sa na pódiách DM predstavovali v stále lepšej forme a okrem trvaliek ako Never Let Me Down s rukami nad hlavou zazneli na pódiu vždy aj „vychytávky“ v podobne nových úprav starých skladieb, alebo nejaká „unplugged“ pesnička, ktorú odspieva Martin Gore.
Práve v takejto forme zahrali Depeche Mode aj svoj v Bratislave zatiaľ posledný koncert na Zimnom Štadióne. Kapela predviedla hutný zvuk a technickú zrelosť, ktorá vynikla najmä v skladbách, kde elektronika ostala v pozadí a do popredia sa dostala skutočná živá hudba.
A práve toto sa podarilo depešákom preniesť na ich najnovší album Spirit: zrelosť, muzikálnosť a rockové cítenie kontrastujúce s elektronickými zvukmi.
Samotný materiál je zároveň po hudobnej i textovej stránke oveľa výraznejší, než na predošlých dvoch albumoch.
Reagujú na krízu?
Nový projekt ponúka dvanásť skladieb pripomínajúcich starý dobrý Depeche Mode v novom oveľa vyzretejšom podaní.
Niektoré skladby prekvapia akustickým takmer „retro“ znením – počnúc úvodnou Going Backwards cez The Worst Crime až po Poison Heart. Inde je elektronika dominantná (You Move). A niekde prekvapí kombinácia analógovej slučky s bluesovou gitarou (Poorman).
Album je plný, pestrý, zrelý a priamočiary, zvukovo invenčný, nájdeme na ňom inštrumentálne plochy – hoci dravosť a sem-tam aj uletenosť z niektorých starších platní je zastúpená menej.
Texty aktuálne reflektujú krízu, v ktorej sa ocitla západná spoločnosť: pocit, že súčasný systém je neudržateľný, jeho protagonisti sprofanovaní, no situácia zatiaľ generuje iba zmätené odpovede v podobe populistických politikov.
„Kašľali na vás príliš dlho, vaše práva boli zneužívané, vaše názory odmietané, manipulujú vami, vyhrážajú sa terorom ako zbraňou, strašia vás, kým vás neohlúpia, obrusujú vás, kým nie ste na ich strane. Kde je revolúcia? No tak ľudia, som z vás sklamaný,“ spievajú DM v piesni Where´s The Revolution.
Skupina ho predstavila ako singel ešte pred vydaním albumu so svojráznym videoklipom, kde trojica vystupuje v podobe bradatých „marxistických“ revolucionárov.
Až je zaťažko uveriť Martinovi Goreovi, že pesničky písal už dávno pred súčasnými udalosťami, napríklad pred vstupom Donalda Trumpa na scénu.
Album Depeche Mode možno nie je revolučný. No skupina dokazuje, že nie je žiadnou rýchlou módou a že zrelosťou jej kvality rastú, o čom sa, verme, presvedčíme aj na koncerte 20. mája. V zhode s názvom albumu majú Depeche Mode silného ducha.
