Tak ako žil, sa cítil najslobodnejší. S ľuďmi sa veľmi rád stretával, ale potreboval samotu, hovorí o Milanovi Adamčiakovi kurátor a výtvarník MICHAL MURÍN. Pred mnohými rokmi ich spojil duch doby, ktorá si žiadala oceniť nevšedného umelca novátorských postupov. Zistil, že s tradičnými notami a ich obrazmi si už nevystačíme.
Prečo sa pre vás stalo dôležité sledovať cestu Milana Adamčiaka?
"Spoznal som sa s ním v roku 1987, keď som hľadal svoju autorskú cestu. Bol pre mňa zaujímavý tým, že robil vlastne to isté, čo som začal aj ja – experimentálnu poéziu či grafické partitúry.
Zákonite sme sa v tej dobe raz museli stretnúť, aj sme sa stretli. Keď som však zistil, že on sa grafickým partitúram venuje dvadsať rokov, prestal som s tým. A keď som zistil, že robí experimentálnu poéziu, prestal som robiť aj tú. Ostal som pri teatralizovaných performanciách a experimentálnom divadle."
Aký kontakt ste nadviazali?
"S kolegom Jozefom Cseresom sme Milana začali zapájať do výstav a rôznych festivalov, ktoré sme organizovali. Neustále sme ho chceli sprítomňovať, aby sa naňho nezabudlo. Paralelne sa začal objavovať aj na veľkých spoločných generačných výstavách umelcov obdobia šesťdesiatych rokov. Potom okolo roku 2005 sme sa chvíľu prestali stretávať, nevedeli sme, kde je, čo je s ním, mobily ešte neboli celkom bežnou vecou."
Aj my sme mali Cimrmana. Milan Adamčiak bol vždy prvý Čítajte
Banská Belá (2012). (zdroj: FOTO - ARCHÍV M.M.)
