Za komunizmu sa vám podarilo pracovať v slobodnom povolaní. Ako ste zvládli roky totality v tvorivej slobode?
Cenzúra a jej zásahy sa nedali nikdy vopred odhadnúť. Scenár Ružových snov napríklad rok stál, pretože nás zhora nútili, aby sa film končil svadbou Jolanky a Jakuba. Išlo o politickú objednávku asimilácie rómskeho etnika do sveta bielych. Povel znel jasne, ale my sme záver zmeniť odmietli. Vedeli sme, že by sme tým film jednoducho pokašľali. Mám v živej pamäti, ako za nami do Košíc, kde sme vtedy s režisérom Dušanom Hanákom chodili po okolitých rómskych osadách, prišiel jedného dňa výjazd so splnomocnencom vlády pre rómsku otázku. Istý súdruh nás priamo na námestí pri košickom dóme zvozil ako malých chlapcov, že čo si to dovoľujeme, robiť niečo o Rómoch, keď za ním sme ešte neboli. Dával nám príkazy, ale nám bolo jasné, že radšej film nenakrútiť, než ho pokaziť.
Film vznikol bez svadobného happy endu. Podarilo sa vám súdruha napokon prehovoriť?
Po roku nám odporučili, aby sme aspoň naznačili, že bieli s Rómami sa ženiť môžu. A tak sme dopísali scénku, z ktorej bolo zrejmé, že rómska hlásateľka dedinského rozhlasu a miestny hasič sa asi vezmú, že im to klapne. Od tej chvíle mohol ísť Dušan Hanák nakrúcať a Jakub a Jolanka sa už vziať nemuseli. Zo zbierky poviedok Kalendár mi zas vyhodili dve poviedky. Povedal som si, no tak bude v knižke o dve poviedky menej a s cenzúrou som sa ďalej netrápil. Alebo keď som napísal rozhlasovú hru Muchy v zime a už mala ísť do výroby, odrazu ju stopli, pretože niekomu v komisii muchy asociovali Sartra a hru zatrhol, hoci som už dostal aj zálohu.
“Príbeh si vždy nájde vlastné šaty
„
Na vyradenie hry stačili aj také absurdné argumenty?
Najperfídnejšie na celej veci bolo, že ortieľ často závisel od osobného úsudku jedného konkrétneho človeka. Keď ktosi povedal nie, tak nie. Ale ani to nemalo nejakú pevnú šablónu, pretože niekedy prekvapujúco povedali, že áno. Film Ja milujem, ty miluješ bol v trezore osem rokov. Čo sme s tým mohli urobiť? Keď sa film napokon v 89. roku dostal do kín, nikto nerozumel, prečo bol zakázaný.
Alebo keď som do Náprstku napísal zopár šaštínskych hlášok a jedna z nich bola o tom, že keď „stareček umírali, ešte tri svaté slová povídali - močka, borovička, pička“, bez ohľadu na to, že mne sa ten výrok zdal ako čistá poézia, vetička neprešla. Nakázali mi ju vyhodiť. Povedal som si, že tak knižku nevydáme. Prehovoril ma však redaktor, nech nebláznim, a zmenili sme znenie na „močka, borovička, panička“. Okamžite mala veta zlý rytmus, ale knižka vyšla. Bol to jediný ústupok, ktorý som bol ochotný urobiť. V deväťdesiatych rokoch som do textu v reedíciách originálne slovo vrátil. Myslím, že nikoho nemôže uraziť, pretože každý predsa musí cítiť autenticitu, ktorú nie je možné vymyslieť za písacím stolom. Veď je to ako folklór, ako ľudová pesnička. Klaniam sa pred majstrami, čo také čosi vymyslia.
Hovorí sa, že pamäť je jedným z najdôležitejších nástrojov spisovateľa. Čím je pre vás?
Pamäť funguje v čase života človeka vždy trochu inak. S vekom na jednej strane pribúda, no súčasne z nej aj ubúda, pretože niektoré skutočnosti sa do pamäti schovajú tak, že sa samovoľne neobjavia takmer nikdy. Ale sú aj šťastné chvíle, keď sa vďaka nejakému vonkajšiemu impulzu môže človek vrátiť k zabudnutému. Pamäť preto nazývam aj pahrebou, ktorá tlie a keď sa pošťastí správne fúknuť, z iskierky je plamienok. Znenazdajky človeku niekto čosi pripomenie a odrazu sa zjaví niečo, na čo si nespomenul desiatky rokov. Pre mňa je to aj jedna zo živých možností, ako písať scenáre. Keď ich človek nepíše sám, ale spolu s niekým.
