Že je človek smiešny, ak si robí plány? MATEJ MINÁČ by to asi potvrdil. Ako študent filmovej réžie ich ešte mal, svoju kariéru však stratil spod kontroly v okamihu, keď sa v jeho živote začali objavovať stopy o holokauste. Najprv ho donútili nakrútiť filmy o Nicholasovi Wintonovi, ktorý zachránil stovky detí pred deportáciami, potom ho priviedli aj k silnému portrétu o mame. Dnes však sľubuje, že jeho nový film bude komédia. Núti ho k tomu aj vlastná povaha, ktorá možno vyplýva z konštelácie hviezd. Veď narodeniny oslavuje práve 1. apríla.
Takže vy ste prvoaprílové dieťa.
"A vždy som sa za to trochu hanbil. Aby sa mi v škole neposmievali, uvádzal som, že som sa narodil tretieho. Ale zase, 1. apríl je deň bláznov a to na mňa úplne sedí."
Považujete sa za blázna?
"Áno, som blázon do filmu, som blázon do života."
Preto sa usmievate vždy, keď vás človek stretne?
"Bez smiechu si to neviem predstaviť. Veď všetci dobre vieme, ako skončíme, vieme, že to nemôže dopadnúť dobre. Tak prečo by sme sa nesmiali? Mňa život nesmierne baví a kým budem zdravý, nebudem sa na nič sťažovať."
Vašu rodinu poznamenala nejedna tragická udalosť. Chránili vás v detstve pred tým, že v živote sú aj problémy?
"Môj otec zomrel, keď som mal tri roky. Viackrát som potom počul mamu, ako vraví: Z čoho budeme žiť? Takže keď mi chcela kúpiť nejakú hračku, dostal som hysterický záchvat a kričal: Kúpme radšej chleba!
Dotklo sa ma to, do istého veku som mal traumu. Bol som nesústredený a nevedel som sa učiť naspamäť. Našťastie, v treťom ročníku som si prečítal knihu Vojtecha Zamarovského Objavenie Tróje a tá kniha mi zmenila život."
Čím sa jej to podarilo?
"Bol to príbeh Henricha Schliemanna, objaviteľa Tróje. Žil ako rebel. Archeologické vzdelanie nemal, bol to len biznismen, čo miloval Iljadu a veril jej. A mal pravdu, ak podľa nej postupoval. Aby však uspel, potreboval sa naučiť jazyky a to sa mu podarilo napriek tomu, že mal problémy s pamäťou.
Zistil, že najlepšie urobí, keď sa celú jednu knihu v cudzom jazyku naučí naspamäť a potom z nej ľuďom recituje. To som potom vyskúšal aj ja, naučil som sa päťdesiat strán z knihy Traja muži v člne a zrazu bolo po pamäťovom probléme. Bohužiaľ, v tej chvíli som stratil orientačný zmysel. Ako som zmúdrel, už nikam netrafím."
Smejete sa rád, to je jasné. Ale komédiu ste ešte nenakrútili.
"To je pravda, ale chcel som. Preto som aj šiel študovať réžiu, aby som mohol nakrúcať komédie. Teraz sa už na ňu chystám, bude to príbeh o režisérovi, ktorý koncom 80. rokov išiel nakrúcať film o Federicovi Fellinim. Tým myslím seba.
Štáb vtedy Felliniho vôbec nezaujímal, oni sa len tešili, že v Taliansku budú nakupovať, a ja som bol zase taký nervózny, keď som mu mal položiť prvú otázku, že sa mi roztriasla noha. Vtedy bol pre mňa najväčším režisérom, bohom."
A prečo ste sa teda ku komédiám po škole nedostali?
"Taká vec sa stala, že prišla revolúcia. Filmová produkcia takmer zanikla, zato sa nesmierne darilo televíznej tvorbe. Konečne sa mohli nakrúcať tabuizované témy, oslovovať zakázané osobnosti, cyklus Gen mal päťdesiatpercentnú sledovanosť.
V podstate z donútenia som dokumenty potom začal nakrúcať aj ja. Nakoniec sa mi to zapáčilo a popritom som natrafil aj na príbeh Nicholasa Wintona."
S Nicholasom Wintonom a Billom Clintonom. (zdroj: ARCHÍV M.M.)On sa objavil už vo vašom hranom filme Všetci moji blízki a potom ste mu venovali ďalšie dva filmy. Prečo jeden nestačil?
Matej Miníč (1961)
Absolvoval filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave.
Jeho film Všetci moji blízki (1999) bol slovenským kandidátom na Oscara.
Film Sila ľudskosti o Nicholasovi Wintonovi získal prestížnu International Emmy Awards za najlepší dokumentárny film roku 2002.
Za film Nickyho rodina (2011) má 41 cien.
O svojej mame fotografke Zuzane Mináčovej nakrútil predvlani dokument Očami fotografky, teraz sa chystá na komédiu Nikdy sa nevzdávaj.
Pred pár dňami dostal ako prvý filmár na svete Wallenbergovu cenu, pomenovanú podľa švédskeho diplomata, ktorý cez vojnu zachránil stovky maďarských Židov. Pred ním ju dostal dalajláma, Nicholas Winton aj bývalý britský premiér Gordon Brown.
Žije v Prahe.
"S producentom Patrikom Paššom sme sa vtedy pýtali čo ďalej. A povedali sme si, že ďalšie projekty radšej odsunieme, lebo Nicholas Winton je podmanivá postava a už má deväťdesiat rokov. Nezdalo sa mi správne, že svet sa mu ešte nepoďakoval.
Ani o ňom poriadne nevedel. Keď ste si dali do googlu jeho meno, nenašli ste nič, ani poriadny článok o ňom nebol.
To zmenil až náš film Sila ľudskosti. Videl ho aj Tony Blair a Winton vzápätí dostal titul sir. O to nám šlo. Takže to sa podarilo a ja som si zase myslel, že nastal čas na komédiu."
Aký typ komédie ste mali v hlave?
"Mne sa páči Woody Allen, to je inteligentný humor. Môj brat, matematik, sa naňho dokonca veľmi podobal a keď v roku 1982 emigroval do San Francisca, ľudia si ho s ním mýlili.
Stretávali ho na Berkeley a chceli od neho autogram. Keď im ho dal, pýtali sa ho: Majstre, a na čom teraz pracujete? Ale, na homologických grupách."
Aj k príbehu o vašej mame ste sa dostali pomerne neskoro. Len pred rokom a pol ste dokončili jej portrét Očami fotografky. Prečo?
"To bol zvláštny prípad. Nikdy som o nej nakrúcať neplánoval. Lebo veď, máte mamu, a čo? Ona ani nikdy nechcela hovoriť o tom, že bola v Osvienčime a my sme to ako deti rešpektovali. Nepýtali sme sa. Až keď sa po revolúcii začala stretávať s nacionalizmom, začali sa jej vracať spomienky a rozhovorila sa."
Ako začala?
