Roky pred ňou rodina ukrývala tajomstvo. Bolo v nej zakázané hovoriť, že sú Rómovia. Nikdy to nepriznali, aj keď už boli preč časy, keď sa Rómovia báli, že ich vystrieľajú ako potkany. Keď však jej milovaný otec náhle zomrel, rozhodla sa povedať pravdu. Som Rómka, predstavila sa svetu česká speváčka IDA KELAROVÁ.
Hoci sa s ňou všetci prestali rozprávať, vedela, že urobila dobre. Dnes už vyše dvadsať rokov pracuje na tom, aby sa k svojej identite hrdo postavili aj dospievajúci Rómovia, vyučuje ich a spratáva do kože v speváckom súbore Čhavorenge. Keďže zistila, že nerozumejú slovu sen, učí ich aj snívať. Raz im naordinuje koncert s Českou filharmóniou, raz pošle spievať do najhoršej osady.
Vidí, ako rastú, hoci vraví, že na Slovensku s tým má väčšie problémy ako v Česku. Dôvod? Najväčší je vraj v samotných Rómoch.
Česká televízia vysiela v sobotu večer o nej dokument O čo ide Ide.
Svoj čas venujete dospievajúcim deťom a okrem toho, že ich učíte spievať, pripravujete ich aj na budúcnosť. O čom ste v ich veku snívali vy?
Za mňa sníval ocko. On rozhodol, kým budem, mňa sa ani nepýtal. Keď som mala šesť rokov, prišiel a povedal: Budeš hrať na klavíri. A keď som mala deväť, pribehol s violončelom, ktoré našiel u kohosi na povale a kúpil za päťdesiat korún, a zahlásil: Od zajtra začínaš na violončele. Pre neho bola muzika všetkým, cítil v nej posolstvo a bolo preňho úplne samozrejmé, že ho odovzdá ďalej.
Aj vás učil hrať?
Vždy si našiel čas. Sedel vedľa mňa, aj keď som sa učila prstoklad, stupnice a hrala iba samé nudné veci. Keď som po tom o pár rokov hrala už aj Mozarta, všimla som si, ako mu tiekli slzy po tvári. Bol šťastný. Už mi to začalo znieť a on vedel, že z najhoršieho som vonku. Nebolo ma viac treba prehovárať, aby som hrala.
Ida Kelarova zistila, že rómske deti nerozumejú slovu sen. (zdroj: ARCHÍV I.K.)Proti rozhodnutiam rodičov často rebelujeme, zastihlo niečo také aj vás?
Zastihlo to mňa aj moju sestru Ivu. Presťahovali sme sa z Opavy do Brna a obe sme sa po konzervatóriu zamestnali v Divadle na provázku. Zarebelovala som, sekla som s muzikou, chcela som skúsiť niečo iné. Ocka som tým nesmierne sklamala. Kľačal na kolenách a prosil ma, aby som zostala pri muzike. Vravel, že celý svet mi bude rozumieť a on bude môcť šťastný zomrieť. Čudovala som sa vtedy, prečo to tak vyhrocuje. Pýtala som sa ho, čo blbneš? Ale keď neskôr náhle zomrel, čosi sa vo mne zlomilo. Začala som spievať, aby som vyjadrila lásku, čo som k nemu cítila a aby som splatila dlh za ten obrovský dar, ktorý mi dal. Nemala som možnosť sa s ním rozlúčiť a povedať mu to. Vďačím mu aj za to, že mi odovzdal svoje rómstvo. To, ako dnes spievam, by ma v žiadnej škole nenaučili.
Ako spievate?
Rozhodne inak, ako by ma učili na konzervatóriu. Tam je métou spievať krásne, čisto, s bezchybnou technikou, mňa otec a jeho rodina priviedli k živelnosti a bezbrehým emóciám. Teda, presne k tomu, čo škola zakazuje. Rómskych vzorov je máličko a ja som mala veľké šťastie, že jeden som mala v otcovi a jeho rodine.
Ako spávate po koncertoch? Darí sa vám zaspať?
Áno. Len sa trochu vydýcham a užívam si pocit, že som niečo odovzdala. Po takom niečom sa mi dobre spí.
Nebojíte sa zachádzať tak hlboko do emócií?
Nie. Keď môj ocko zomrel, zostúpila som tak hlboko, ako sa len dalo. Takže viem, čo v tých hĺbkach môžem nájsť. Ak by som sa niečoho mala báť, tak potom skôr toho, že raz nebudem cítiť. Hoci verím, že sa to nestane.
Čhavorenge s Českou filharmóniou. (zdroj: PETRA HAJSKÁ)Vo filme O čo ide Ide občas svojim žiakom vyčítate, že nemajú disciplínu. Po kom ste ju zdedili vy?
Jedine po mame. Ona nie je Rómka. Bola učiteľkou a vždy mala všetko zorganizované a naplánované. V rodine mala pozíciu generálky, čo povedala, sme brali ako príkaz. Popritom sa nesmierne bála prejaviť city. Otec bol presný opak. Dokázal mi prejaviť všetku svoju lásku, ale praktický nebol ani náhodou. Nehovorím, že všetci Rómovia sú takí, ale mnohí sú k voľnému až bezcieľnemu životu priam vychovávaní.
Prečo si nedávajú ciele?
Neveria, že má cenu o niečo sa snažiť. Deti, s ktorými pracujem, to naučili rodičia. Ak vyrastajú v osadách, nemajú žiadne sny, dokonca ani nevedia, čo to sny sú. Keď som sa ich pýtala, o čom snívajú, mysleli si, že sa ich pýtam na to, čo sa im v noci zvykne prisniť.
