Ľudia prichádzali na koncert a ukladali sa na päťdesiat postelí rozložených v sále. Vystúpenie malo trvať osem hodín a hudobníkom vôbec neprekážalo, ak si návštevníci počas toho pospali, ba práve naopak – potešilo ich to. Pred dvomi rokmi takto uvádzal nemecký skladateľ Max Richter v Berlíne svoje ambiciózne dielo, skladbu Sleep.
Chcel, aby to bola hudba určená na snívanie.
„Poslucháč by ju však nemal brať ako tabletku na spanie alebo uspávanku. Bol to pre mňa skôr experiment: snažil som sa pochopiť, čo sa s ľudským mozgom deje počas nevedomia a tomu prispôsobiť hudobný jazyk,“ vysvetľuje pre denník SME.
Richtera sme na rozhovor oslovili v čase, keď Sleep dokončil, čas si však našiel až teraz a len cez telefón. Nie je to prekvapivé, veď odvtedy pripravil niekoľko soundtrackov, dokončil balet podľa kníh Virginie Woolfovej v Londýne a keď Sleep pustili na BBC, zlomili svetový rekord v najdlhšom neprerušenom rozhlasovom vysielaní.
Pri spánku sme najzraniteľnejší
Richter si o spánkových procesoch dlho robil rešerš, navštevoval konzultácie s neurovedcom a študoval odbornú literatúru.
„Je to vlastne informačný proces. V noci sa mozog snaží rozdeliť spomienky, rozhodnúť, ktoré sú dôležité, ktoré menej a ukladá ich do krátkodobej alebo dlhodobej pamäti. Snažil som sa preto vytvoriť hudbu ako priestor, v ktorom takýto proces môže prebiehať slobodne a nerušene,“ vysvetľuje Richter.
Zaujala ho tiež vedomosť, že kým sú bábätká v maternici, počujú všetky zvuky v nízkych frekvenciách.
