A podobne ufrflaných ľudí, ako je Ove, extravagantných babičiek, akou je Elsina stará mama, či poriadkumilovných a neodbytných ženičiek ako Britt-Marie, poznáte aj vy. Fredrik Backman totiž hovorí o vašich susedoch s humorom. A s láskou dobrého rozprávača. Jeho zatiaľ posledný román Tu žila Britt-Marie nás zavedie do bizarnej dedinky, kde sa kormidelníckej úlohy miestneho futbalového klubu ujme Britt-Marie, žena, ktorá futbal nenávidí.
Protagonistami vašich troch knižiek sú starší ľudia, ufrflaný Ove, stará mama aj Britt-Marie. Čím vás fascinuje práve takýto vek? Sú ľudia na sklonku svojho aktívneho života čímsi špecifickí?
Starí ľudia sú pre príbeh rovnako zaujímaví ako deti. V mojich troch knihách sa práve tieto dve generácie na štarte a sklonku života stretávajú preto, že majú svoje také rozdielne svety a pohľady na dianie okolo nás, že je to nakoniec smiešne. Vlastne naopak, náš každodenný „vážny“ svet ich očami vyzerá smiešny. Deti sa pozerajú na svet so zvedavosťou a objavujú ho nanovo. A neboja sa hovoriť, že kráľ je nahý. Starší zasa vedia, že aj tak tu už všetko bolo a už sa nestarajú o to, aby boli konvenční. Už chcú byť sami sebou a hovoriť, čo si myslia. A to je prostredie ako stvorené na komédiu, v ktorej sa smejeme sami sebe.
Britt-Marie pôsobí temer ako autistka uzavretá vo svojom svete poriadku a pravidelnosti. Odrazu musí prekonať obrovské psychické prekážky: musí začať v 63 rokoch nový život. Kto alebo čo bolo pre vás inšpiráciou?
Keď chcete mať kvalitný pomarančový džús, máte v ňom šťavu z mnohých pomarančov. Keď píšete charakter postavy do knihy, nie ste inšpirovaní len jedným človekom, ale možno aj tridsiatkou ľudí, z ktorých vyžmýkate esenciu. Britt-Marie je spojením viacerých osôb, má typické črty, ktoré vznikli zošitím rôznych vlastností rôznych ľudí, ako som ich vypozoroval. Pritom je to príbeh, ktorý sa stáva okolo nás denne: žena prichádza v istom veku o stereotypný model života, o istotu.
Opustí ju muž a odrazu sa musí zmeniť, lebo sa zmenil svet okolo nej, ktorý fungoval roky. A ona sa vydáva na cestu. Isto, vo veku 63 rokov je to iné ako v prípade Kerouaca a jeho románu Na ceste. Ale na druhej strane: vydať sa na cestu, zažiť dobrodružstvo, prečo by to mal zažiť len 23-ročný muž?
Akurát že príbeh ženy, ktorá hľadá samu seba a nový zmysel života, je v 63 rokoch dramaticky iný. Má svoje stereotypy, predstavy a odrazu sa učí niečo nové. Nikdy nemala dobrodružstvá, žila nudný život a odrazu sa musí postarať sama o seba. V 63 rokoch zažíva príbeh iniciačného rozprávania, objavovania sveta. Prirodzene, je to komické.
Vaše postavy sú zdanlivo obyčajní ľudia medzi obyčajnými ľuďmi. S chybami, ale aj extravagantnosťou. Nakoniec to vyzerá, že všetci máme nejaké chyby. Je to tak?
