Keď pred dvoma rokmi vrcholila eufória okolo známej ruskej rozprávky Máša a medveď, košickí producenti prišli s nápadom vytvoriť podľa nej prvú pôvodnú ľadovú šou na Slovensku. Réžiu zatiaľ neskúšaného formátu, ktorý stál pol milióna eur, zverili VALÉRII SCHULCZOVEJ, skúsenej divadelnej a televíznej režisérke. Vytvorila ho v skúsenom tandeme so scenáristom Romanom Olekšákom. Ich dielo doma vrelo prijali malí aj veľkí a teraz cestuje po európskych mestách.
Ľadová šou Máša a medveď má vraj veľký úspech. Čo to presne znamená?
"Cestuje po európskych krajinách. Pochodila Česko a Slovensko, teraz bola v slovinskej Ľubľane a v chorvátskom Záhrebe, práve sa presúva do srbského Belehradu. Pripravuje sa turné v Estónsku a Poľsku, rokuje sa s Nemeckom. V Európe je však pomerne málo hál, kam sa šou zmestí a získavať pre ňu termíny na veľkých štadiónoch je problém, treba na to minimálne polročný predstih."
Ako to, že hál je málo?
"Šou sme komponovali do veľkého priestoru. Na Slovensku mu zodpovedajú len dve haly v Košiciach a v Bratislave. Väčšina štadiónov je menších a nie je možnosť zavesiť v nich svetlá a techniku. Keby sme písali pokračovanie ľadovej šou, o čom sa výhľadovo uvažuje, chceme pracovať s trochu menšou plochou. V tej chvíli sa dá lepšie predať aj do zahraničia."
(zdroj: FOTO - COMMUNIQUE)Výroba ľadovej šou je na Slovensku novinka. Ako sa rodila?
"Na scenároch pracujem už roky s Romanom Olekšákom, aj v tomto prípade nás oslovili oboch. Bolo to vo chvíli, keď mal producent už vyriešené autorské práva aj licenciu v Moskve. Licencor schvaľoval zároveň všetko, čo sme vo dvojici vymysleli. Zadanie znelo, že môžeme použiť iba motívy z existujúcich kreslených rozprávkových sérií. Roman si napozeral všetky dostupné diely a povyberal motívy, ktoré bolo treba poskladať do zmysluplného príbehu. Dôležité bolo, že to má byť rodinný projekt, ktorý by oslovil všetky vekové kategórie od najmenších divákov až po starých rodičov. Uvedomovali sme si pri tom jednu vec – že hoci vyťahujeme motívy z kreslených rozprávok, musíme z nich postaviť samostatný príbeh a vytvoriť dejový oblúk na celú šou."
Ako ste o tom uvažovali?
"Keďže príbeh mal osloviť už štvorročné deti, nemohol byť zložitý. Postavili sme ho na známom motíve, že medveď je zaľúbený do medvedice a bojuje s dvoma prekážkami: jedna je jeho vlastná hanblivosť a ostýchavosť, druhá reálny rival – medveď Svalovec, ktorý medvedici imponuje, lebo je akčný a trochu pozér. Často nášho medveďa prevalcuje, čím ho odstaví na vedľajšiu koľaj, no Máša ho povzbudzuje a stále viac ťahá k medvedici. Zároveň sme sa pracovali aj s Mášinými šibalstvami v podobe množstva krátkych gagov. Hoci sú divadelné prostriedky na ľade obmedzené, dalo sa pracovať aj na vtipných dialógoch. Okrem základného príbehu sme ešte rozpracovali linku Mášiných zvieracích kamarátov a vlkov, ktorí ju ohrozujú, ale sú zároveň nositeľmi zábavy."
Ide o prvú slovenskú šou tohto druhu. Vedeli ste sa naladiť na kritériá, ktoré musí spĺňať?
"Išli sme na to intuitívne, vychádzajúc z predpokladu, že aj keby zlyhala všetka technika, príbeh musí obstáť sám tak, aby sa jednotlivé situácie dali hladko stvárniť pohybovo. Dialógy a pesničky vopred nahrali herci a speváci a účinkujúci ich mali na ľade pohybovo a herecky stvárniť. Šou musí ponúkať priestor na tancovanie, na korčuľovanie, na akrobaciu, pričom postavy sú podelené tak, že akcia je rozložená horizontálne aj vertikálne. Za pochodu sme riešili, ako to v ktorých situáciách funguje alebo nefunguje."
Ako to dopadlo?
"V prvej verzii scenára boli asi štyri dialógy, v druhej asi dvojnásobok oproti tým, ktoré napokon prežili. Hľadali sme pomer medzi tancom, dialógom a pesničkami. Podobne to bolo aj s choreografiami. Až na ľade, keď mal korčuliar - herec na sebe aj kostým, sám osebe veľmi ťažký, sa ukázalo, čo preňho je a čo nie je reálne."
(zdroj: FOTO - COMMUNIQUE)V čom sa líši takýto scenár od klasického?
"Sú v ňom rozpracované všetky zložky šou. Prvú verziu písal Roman, tie ďalšie už museli zodpovedať aj režijno – choreografickej koncepcii. Scenár je špecifický v tom, že má inú štruktúru ako napríklad televízny scenár. Okrem dialógov a akcie obsahuje aj technickú časť, projekcie, ruchy, hudbu, grafiku. Prípravná fáza trvala rok, až potom sme pristúpili k samotnému korčuľovaniu. Keď prichádzate na štadión, musíte mať všetko vymyslené, stopercentne pripravené a presne vedieť, čo od korčuliarov chcete. Aj choreograf Laco Cmorej mal veci v scenári veľmi presne pomenované.L
Dali sa korčuliari viesť podobne ako herci? Ako ste s nimi pracovali?
"Majú môj veľký obdiv. S ich svetom som sa stretla prvýkrát. Majú v sebe pokoru športovcov, sú vytrvalí, majú ťah na bránku, zároveň vedia vnímať svet aj po umeleckej stránke a sú k sebe empatickí. Keď sme začali skúšať, dievčatká, ktoré tancovali Mášu, po skúške prišli k nám a poklonili sa. Až neskôr sme pochopili, že to je štandard, deti sa po každom tréningu svojmu trénerovi poklonia ako majstrovi a aplikovali to aj na nás.L
V čom sa prejavovala ich empatia?
"Často sa stávalo, že nám sa skončila skúška o desiatej večer a oni boli schopní ešte do druhej v noci trénovať a pomáhať si pri figúrach a skokových zostavách. Napríklad medveďa Svalovca tancuje korčuliar, ktorý je zároveň aj tréner, a ten pomáhal počas tréningov svojim kolegom, aby svoje zvieracie postavy čo najlepšie odtancovali. Korčuliari sa dokážu vzájomne motivovať. Svet korčuľovania je plný driny, ale aj nadšenia."
Bolo z čoho vyberať medzi korčuľujúcimi na Slovensku?
"Na šou oslovili profesionálov z Česka aj Slovenska. Sú to veľmi šikovní reprezentanti vo svojich vekových kategóriách, často juniorskí majstri Európy či sveta, aj úspešní tréneri. Na skúškach sme sa museli so všetkými zžiť, aby sme ich presvedčili o tom, čo chceme: aby si texty z nahrávok čo najviac zosobnili, aby čo najviac pôsobilo, že ich rozprávajú oni. Z toho boli trochu zaskočení. Prvýkrát chcel od nich niekto niečo, čo sa blížilo hereckej práci. Predtým spolupracovali na ľadových šou v Česku, ale s takouto prácou sa tam nestretli. To bol pre nás s Lacom Cmorejom, samozrejme, kompliment."
Ako prišlo pri režijnom výbere práve na vás?
"To sa pýtam tiež, ale zrejme zohrali úlohu skúsenosti z divadla aj z televízie. Pre producentov je Máša a medveď tiež prvou ľadovou šou, ktorú sami vyrábali, investovali do nej vlastné peniaze. Mali odvahu vytvoriť takýto projekt, čo je obdivuhodné. Podstúpiť riziko. Pre mňa ako divadelníčku a televíznu scenáristku je to tiež nová skúsenosť. Táto práca v sebe nakoniec skrývala veľké čaro. A myslím, že každý z tímu si k nej postupne vytvoril vzťah."
Čo vám v tom najviac pomohlo?
"Ľadová šou je syntézou mnohých zložiek, tanečnej, akrobatickej, hudobnej, divadelnej. Hoci ide v zásade o štadiónový mega rozmer, nechceli sme vytvoriť pompézny hollywoodsky produkt, veď by to bolo aj trápne, ak na ňu nemáte dosť peňazí. Skôr sme hľadali niečo ako dobrý pocit z toho, ako diváci dokážu reagovať. Máša je ikonickou postavičkou, spolu s ňou ožili všetci jej kamaráti a u detí ich živá prítomnosť naozaj vyvolala malé šialenstvo. Boli vo vytržení a zároveň sa krásne nechali viesť naším príbehom. Na záver sa všetky túžili s Mášou fotiť a dotknúť sa medveďa. Bolo úžasné sledovať ich nadšenie a radosť dospelých."
Pri tvorbe príbehu musíte pracovať s emóciami. Ako sa zhodnete na tom, čo na divákov v ktorej chvíli najlepšie funguje?
"Vždy staviame príbeh, ktorý zadefinuje tému, a tú máme už na začiatku danú. Charaktery postáv idú v logike príbehu, to je najzákladnejšie, čo pomenúvame. V rôznych žánroch však vždy trochu inak. Keď robíme divadlo, hľadáme vážnejšie témy, ktoré majú celospoločenský dosah, často sa dotýkajú aj politiky. Pri televízii je zase dôraz na dramatickosti a na emóciách celkom iného druhu. Najmä denné seriály si žiadajú komplikovaný mechanizmus fungovania, scenáre spájajú dokopy mnoho príbehových liniek. Písanie pre deti zase musí byť ľahké, vtipné, veselé, nepracuje sa v ňom s patologickým či psychopatickým zlom, skôr s archetypálnym. Aj vlci, čo chcú v rozprávke Mášu stále dolapiť a zjesť, sú skôr hlúpi a smiešni ako nebezpeční."
Valéria Schulczová (42)
Režisérka a dramaturgička, absolventka VŠMU v Bratislave. Ako dramaturgička sa podieľala na viacerých projektoch na Slovensku i v Českej republike (Divadlo Ludus v Bratislave, HaDivadlo v Brne, Divadlo Petra Bezruča v Ostrave, Studio Rubín v Prahe a mnohé ďalšie). Venuje sa divadelnej réžii a písaniu textov pre divadlo s Romanom Olekšákom, prekladu hier z anglického jazyka. Spolupracovala na scenároch viacerých slovenských a českých televíznych seriálov (Za sklom, Doktorka Kellerová, Detektív Dušo, Horúca krv, Nevinní, Odsúdené), režírovala v Činohre SND, SKD Martin, Mestskom divadld POH v Bratislave, v Divadle Na zábradlí v Prahe). V roku 2014 získala v jej réžii herečka Zdena Studenková divadelné ocenenie Dosky za najlepší ženský výkon v inscenácii Leni.
