Článok pokračuje pod video reklamou
Ondráš Machuľa, hrdina známeho príbehu z poviedky Martina Kukučína, nikdy nebol postrachom študentov. Patrí síce do povinnej čítankovej literatúry, ale ľahko sa číta, nesúc v sebe zároveň jeden z najvýraznejších autorských rukopisov slovenskej literárnej klasiky.
Ako sa s jeho príbehom stotožňujú herci, ktorí s podobnými hendikepmi v živote skutočne bojujú? Po tom pátra inscenácia v naštudovaní banskobystrického Divadla z Pasáže. Neprebudeného uvádza vo štvrtok v premiére.
(zdroj: FOTO - RENÉ MIKO)Malá kontroverzia
Prostoduchý chlapec z chudobnej rodiny dostal do vienka samé nedostatky: nízke čelo, nápadne malé oči, vypuklé lícne kosti, široké ústa, rozčapený nos, zhrbenú nízku postavu. Otec ho nechcel, mama si ho však ustrážila a ako slabému dieťaťu zabezpečila aj po svojej smrti šetrné zaobchádzanie.
Výsledok je, že Ondráš je so sebou spokojný, dokonca sa sebe samému páči. Až tak, že hoci je len biednym husiarom, trúfne si žiadať za ženu najkrajšiu dievčinu v dedine. Túžba po nej dáva jeho životu zmysel, pre ktorý urobí čokoľvek.
Prvý nápad zinscenovať známu poviedku na javisku umeleckú šéfku súboru Evu Ogurčákovú trochu vyľakal. Text je síce divadelne veľmi zaujímavý, ale cítila istú kontroverziu v príznačnosti témy, ktorá stavia tvorcov pred vážnu úlohu uchopiť a stvárniť už existujúce literárne postavy.
„V príbehu je pre nás téma strachu veľmi aktuálna, aj preto sme názov hry na plagátoch preškrtli. Chceli sme poukázať aj na to, ako sa medzi ľuďmi šíri strach, a že neprebudený tu môže byť ktosi úplne iný ako Ondráš Machuľa,“ hovorí pre SME Eva Ogurčáková.
V priblížení diela tímu veľmi pomohlo filmové spracovanie poviedky z roku 1965 v hlavnej úlohe s vynikajúcim Mariánom Labudom. Pri hľadaní dejových línií hercov v diskusiách tému strachu z inakosti podrobne rozobrali.
Jeho dôsledky, ktoré často pramenia z nevedomosti, totiž dohnali hlavného hrdinu ku konaniu, v dôsledku ktorého tragicky zomiera.
Režisérka Monika Kováčová na skúške s hercami. (zdroj: FOTO - RENÉ MIKO)Láska texty nabúrava
Divadlo z Pasáže ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Divadelníčka Monika Kováčová s nimi strávila už dlhšie obdobie ako lektorka dejín divadla. Na stretnutiach hercom približovala svetoznáme hry a diskutovala s nimi o ich témach.
Keď ako režisérka priniesla na skúšku scenár Neprebudeného, rozprúdili sa debaty najmä o láske medzi Ondrášom a Zuzkou Bežanovie, ktoré do textu vnášali nové dialógy. Rozhodla sa ich použiť aj na javisku v podobe autentických výpovedí hercov.
"Bolo zaujímavé sledovať, ako na ľúbostný vzťah reagujú. Dostali sme sa k otázkam, či sa už ocitli v podobnej situácii, keď ich niekto odsudzoval, alebo naopak, keď oni odsúdili niekoho iného,“ hovorí. Jednu zo známych scén napríklad vytvorili tak, že muchy, bzučiace okolo Ondrášovej hlavy, ho častujú urážkami, s ktorými sa protagonisti v živote priamo stretli.
Práca na inscenácii bola intenzívnym trojmesačným procesom, ktorý režisérka hodnotí ako obzvlášť náročný na trpezlivosť a sústredenie. Herci si často vyžadovali odpovede na otázky, ktoré sa môžu zdať celkom samozrejmé a notoricky známe, ale keď na ne treba formulovať vhodné odpovede, ukážu sa ako tie najťažšie.
"Ukázalo sa, že hercov najviac zaujíma problém partnerského trojuholníka,“ hovorí Kováčová. „Veľa sme riešili, čo to pre nich znamená, ako by sa v takýchto situáciách zachovali a ako prežívajú, že aj obyčajné slová môžu byť niekedy obrovskou fackou.“
Menej ľútosti a zbytočnej ochrany
O tom, že tím hercov príbeh intenzívne prežíval, svedčí skutočnosť, že sa napokon spoločne ohradili voči jeho záveru a vyžiadali si iný. Vymysleli si ho sami, nie je tým najsladším happyendom, skôr iným logickým vyústením deja. Do akej miery potrebovali šťastný koniec?
„Nežijú v izolácii, stretávajú sa s dobrými aj zlými situáciami,“ hovorí Eva Ogurčáková. „My sa ich snažíme konfrontovať s reálnym svetom a neskrývať sa za ich ochranu. Práve tá ich izoluje."
Zdôrazňuje, že pre Divadlo z Pasáže je najdôležitejší proces skúšania inscenácie a dennodenné tréningy. Vďaka nim herci profesionálne aj ľudsky rastú. „Aj oni majú rôzne predsudky, ktoré vznikajú zo stereotypov. Ak im chceme naozaj pomáhať, musíme sa mať na pozore pred ľútosťou, ktorá dokáže veľmi ublížiť."
