„Môj syn a ja sme zabili tridsaťpäť ľudí. Devätnásť mužov a šestnásť žien. Spolu s otcom a dedom je to sedemdesiat päť. Nie je to naša vina. Je to náš osud.“ Ilja a jeho adoptovaný syn Sima zo srbsko-chorvátskej tragikomédie scenáristu a režiséra Miloša Radovića nie sú vojaci, teroristi či gangstri, ale rušňovodiči. A podľa štatistík každý rušňovodič v Srbsku počas svojej kariéry neúmyselne usmrtí 15 až 20 ľudí.
Z Menzelových Ostro sledovaných vlakov a z Chytilovej Kalamity vieme, že železničiari sú zvláštna cháska. Mladí idealistickí muži majú problémy stať sa jej plnohodnotnými členmi. K Neckářovmu Milošovi Hrmovi a Polívkovmu Honzovi Dostálovi pribudol vlani Miloš Simendić, zvaný Sima.
Odmalička vyrastal v detskom domove a keď sa ako desaťročný dozvedel, že rodičia ho odložili, rozhodol sa skočiť pod vlak. Tak sa zoznámil s rušňovodičom Iljom, rozprávačom a ústrednou postavou. Podobne, ako malý Kolja navždy zmenil život hudobníka Louku, so Simom sa začne meniť uzavretý, samotársky Ilja, prísny na seba i na celý svet.
(zdroj: ITAFILM)Nie výsmech, ale smútok
Spoločenstvo rušňovodičov je nevyhnutnými tragédiami na trati poznamenané, zdeformované a navzájom previazané. Ilja videl, ako vlak pred mnohými rokmi zabil jeho milovanú ženu a on sám zrazil pätnásťročného syna svojho najlepšieho kamaráta Dízela, ktorý zasa zobral život vlastnej starej mame. Citlivé srdce a trpiacu dušu skrýva pod tvrdou drsnou škrupinou. Záchranou Simu začne praskať. Najmä keď Sima nástojí na tom, že aj napriek Iljovmu nesúhlasu bude rušňovodičom.
