Prvý film, ktorý si v roku 1977 v začínajúcej káblovej televízii pozrel americký spisovateľ Charles Bukowski, bola Mazacia hlava. Nechápal, čo to je, ale nečakaná sila čiernobielej hororovej drámy ho bezpečne uistila, že televízia je médium, pri ktorom sa bude donekonečna klikať spínačom a nič lepšie tu už nebude.
Príbeh o čudnom samotárovi Henrym Spacerovi, ktorý sa stará o dieťa-monštrum, predurčil vtedy mladému režisérovi Davidovi Lynchovi neuveriteľne fascinujúcu duchovnú cestu filmovým umením. Držal sa jej počas celej kariéry.
Už o pár dní štartuje dlho očakávané druhé pokračovanie jeho slávnej televíznej série Mestečko Twin Peaks. Prvé nakrútil pred 25 rokmi, hľadajúc stále odpoveď na tú istú otázku: kto zabil Lauru Palmerovú.
Opäť do nás vnesie pochybnosti o jej vrahovi, o čom nás však pochybovať nenechá, je jeho tvrdenie, že už sa od neho nedočkáme žiadneho ďalšieho celovečerného filmu.

Na hranici normality
Záhady hlboko vo vnútri duševných svetov postmoderného umelca doslova prenasledovali. Rád sa strácal v inom svete, hlboko zapustený do charakteru americkej duše. Ako maliarovi, hudobníkovi aj skladateľovi mu učaroval expresionizmus, pomáhal mu vnárať sa do iracionálnych dejov.
S obľubou nechal vťahovať svoju myseľ do abstraktných, surrealistických obrazov a na filmovom plátne to všetko posúval do kontroverzných výpovedí o nedokonalosti človeka.
V tajuplných dejových zvratoch spája rozum a cit v nových súvislostiach a v temnej atmosfére provinčných amerických mestečiek či naopak šedivej nekonečnosti veľkomiest tak šikovne odhaľuje odvrátené tváre spoločnosti.
Jeho dekadentné prostredia oživujú svety paralelných identít, kde sa čas dokáže nebezpečne vyšinúť a jednoznačne sa vetrajú ľudské sklony k perverzitám, úchylkám, násilnostiam či pretvárke.
Tým, že vie ťažiť z úrovne vedomia, kde má fantázia k realite prekvapivo blízko, otvára priestor pre nekonečné množstvo otázok, provokuje, temným pohľadom na krásu dráždi ľudské zmysly až na hranici stráviteľnosti. Využíva pri tom dokonca metódu transcendentálnej meditácie.

Komercia verzus kvalita
Po tom, ako do Lynchových príbehov vstúpila mysteriózna hudba Angela Badalamentiho, diváci pri jeho filmoch doslova lapajú po dychu. Objavujú svoje nočné mory, nenachádzajú jasné konce, cítia sa vo svojich myšlienkach obnažení a zraniteľní.
Jeho filmy s hororovými zápletkami nie sú vždy kasovými trhákmi, no stali sa o to väčšími kultovkami. Potvrdzujú to Modrý zamat, Lost Highway, Divokosť v srdci, Mullholland Drive, Duna aj Twin Peaks.
Komerčne najúspešnejšou je jeho životopisná dráma Sloní muž, nominovali ju na osem Oscarov. Režisér v nej bohato prejavil svoj bizarný a zároveň krutý pohľad na realitu. Osud znetvoreného Johna Merricka, muža s takzvanou sloňou chorobou, ktorý skutočne žil na prelome storočia, však v súvislosti s ľudským utrpením líčil citlivo, odsudzujúc predsudky voči inakosti.

Práve nevyváženosť medzi komerčným úspechom a kvalitou filmov však Davida Lyncha od nakrúcania filmov odradila.
"Veci vo filmovom priemysle sa veľmi zmenili. Mnohé filmy sa nepredávajú dobre, hoci môžu byť vynikajúce, a naopak filmy, ktoré sa dobre predávajú, nie sú tie, ktoré by som uznával," oznámil pre denník The Sydney Morning Herald dôvod, prečo sa už žiadny celovečerný film nakrúcať nechystá.
Za svoj posledný bude odteraz pokladať Inland Empire z roku 2006. Minulý rok sa však ešte stihol stať hlavnou postavou celovečerného dokumentu David Lynch: The Art Life.
