Tanečnica Heda Melicherová prežila život s vášňou pre tanec a folklór. Ako sólistka v súbore, pedagogička, televízna dramaturgička aj archivárka. V čase, keď svet šalel za muzikálmi Spievanie v daždi či West Side Story, pani Heda excelovala v prvom slovenskom farebnom filme Rodná zem.
Život ste zasvätili folklóru. Ako sa vám páčila nedávna súťažná šou Zem spieva? Sledovali ste ju?
Prišlo mi trochu nesúrodé, že porotcovia museli v jednom kole spolu hodnotiť tanečné skupiny aj sólistov jednotlivcov. Muselo to byť pre nich náročné. Možno preto až príliš chválili aj tam, kde by bolo čo vyčítať. Aj Peter Dvorský, ktorého si nesmierne vážim, mal v závere veľmi ťažkú úlohu. Hodnotiť ľudovú kultúru nie je jednoduché, účinkujúcich mohol len obdivovať. Musím však priznať, že hoci rozumiem tomu, že jedným z cieľov šou bolo pritiahnuť k folklóru aj mladých, moderátori ma trošku iritovali.
Patríte k tým, ktorí vyrastali odmala obklopení ľudovými zvykmi a folklórom?
Narodila som sa v Bratislave, čo mnohých možno aj sklame. Na svet ma okrem mojej mamy priviedla aj moja stará mama, ktorá bola pôrodná babka v Štátnej nemocnici. Odrodila si všetky vnúčence. Vyrastala som na miestach, ktoré sa volali Schöndorfský záhon, v dome s obrovskou záhradou, ktorá bola pre nás deti rajom. Ale nijako zvlášť sa u nás ľudové zvyky nepestovali.
Z detstva mi utkveli iné zážitky. Mala som možno tri, štyri roky a pamätám si, ako ľudia odrazu kričali: ide prezident, ide tatíček Masaryk a všetky deti, čo sme boli na dvore, sme sa zbehli k autu, obkolesili ho a mávali mu a on nám salutoval. Bol to pre mňa silný zážitok, aj keď si pamätám aj mnohých ďalších prezidentov.
Tancovať ste začali už v detstve?
Asi som bola dosť živé dieťa, možno preto ma rodičia dali ešte ako malú školáčku do baletu. V Živnodome bola baletná škola, vystupovali sme v rozprávkach. Bola som aj cínový vojačik v Luskáčikovi, mali sme matiné v Národnom divadle. Aj deťom v susedstve som rada predvádzala tance. Natiahli sme špagát, prehodili cezeň deku, ako sa opona odtiahla, ja som tancovala.
Naši boli radi, že sa venujem pohybu, ale nebola to pre nich žiadna priorita. Otec ma síce na balet zaviedol, no pofajčieval vonku, pozrieť sa na mňa dnu nešiel. Bolo zvykom, že mamičky, babičky či tety na konci predstavenia deťom nosili bonboniéry a kytičky a mne nikto. Živo si pamätám, aká som bola vždy smutná. Nenápadne som odchádzala z pódia do portálu. Pochopiteľne, ako každé malé dieťa som si o sebe myslela, aká som úžasná. Už si nepamätám, či som aj plakala, ale viem, že vtedy som si povedala, že nikdy v živote nebudem tancovať.
Ako to, že sa z vás predsa len stala tanečnica?

Život ma viackrát postavil do situácie, keď som sa musela rozhodovať medzi dvoma príležitosťami. Aj s tancom to bolo podobne. Neskôr, keď som už s baletom skončila, bola vojna a bolo nemysliteľné chodiť ďalej na balet. Presťahovali sme sa do Prievozu, chodila som na dievčenské gymnázium. Ibaže vo vojne sme prišli o dom, miesta, kde sme bývali, zbombardovali a neostalo nám vôbec nič.
Moja druhá stará mama bola vynikajúca a dosť vyhľadávaná krajčírka, často som sa okolo nej motala, všeličomu sa priučila, tak naši rozhodli, že nebudem ďalej študovať na gymnáziu. S remeslom by som mohla skôr začať pracovať a niečo aj zarobiť. Textilné umelecké a priemyselné školy u nás ešte neboli, prihlásila som sa preto do Brna. Aj ma prijali.
Stalo sa však, že v rovnaký deň som dostala možnosť nastúpiť počas leta na pracovnú prax k textilnej výtvarníčke Elene Holéczyovej, alebo ísť na konkurz a počas prázdnin sa pridať k súboru, ktorý sa práve zakladal. Folklórny súbor, ktorý mal účinkovať 29. augusta na oslavách 5. výročia SNP vo Zvolene. Počas leta bolo treba s dievčatami a chlapcami z celého Slovenska nacvičiť na Sliači program. Musela som v sebe vybojovať obrovský boj a rozhodnúť sa.
Ako ste sa rozhodovali?
Otec povedal neexistuje, no stará mama podotkla, že ak by mala moje roky, bez váhania by šla tancovať. Šla som do toho s tým, že ma možno neprijmú a bude rozhodnuté. Konkurz bol na Sliači.