Toho štvrtkového večera sa spolu s blízkym priateľom vybral do prístavu Mud Island Harbour, ktorý leží na jednom z vedľajších ramien rieky Mississippi.
V jednej chvíli sa Jeff postavil, oblečený vstúpil do rieky a údajne si stále pospevoval Wholla lotta love od Led Zeppelin. Jeho priateľ mu nevenoval pozornosť, no keď sa po chvíli otočil, Jeffa tam už nebolo. Zmizol bez stopy.
Po niekoľkých minútach zúfalého hľadania bola zalarmovaná polícia, ktorá ihneď začala pátranie. To trvalo päť dní. O siedmej večer 4. júna 1997 rieka vyplavila telo, ktoré identifikovali ako pozostatky Jeffa Buckleyho.
Život jedného z najväčších hudobných talentov sa skončil vo veku 30 rokov. Oficiálnou príčinou smrti sa stalo náhodné utopenie, ktoré mal na svedomí vír spôsobený neďaleko plávajúcim remorkérom.
Budeš si ma pamätať?
Tim Buckley bol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nezameniteľnou postavou folkovej hudby. V roku 1966 Tim okrem svojich devätnástin oslávil aj vydanie debutového albumu.
Mimoriadny album nazvaný jednoducho Tim Buckley vzbudil pozornosť nielen u kritikov, ale aj u poslucháčov.
Tim sa stal nádejou amerického pesničkárstva a svoju pozíciu potvrdil albumom Goodbye and Hello z roku 1967. Na tomto albume sa objavili skladby ako Phantasmagoria in Two či Hallucinations, ktoré boli stálicami jeho koncertov.
Pieseň Once I Was sa dokonca objavila aj v slávnom filme Návrat domov, ktorý vyniesol ceny akadémie jej hlavným protagonistom Jonovi Voightovi a Jane Fondovej.
Snímka Hala Ashbyho z roku 1978 graduje v emotívnom závere, ktorého bezútešnosť je podčiarknutá práve spomínanou skladbou Tima Buckleyho.
Režisér Hal Ashby Buckleyho dokonca plánoval obsadiť do filmu Cesta ku sláve. Buckley v ňom mal stvárniť slávneho folkového trubadúra Woodieho Gutrieho. Tieto plány ale prekazila Timova smrť.
Odkaz Tima Buckleyho
Ďalšia tvorba Tima Buckleyho sa uberala cestou experimentu a jazzovej avantgardy. Toto obdobie umelecky vyvrcholilo v roku 1970 vydaním albumu Starsailor. Dnes už vplyvný kultový album dobová kritika nepochopila a rovnako odmietavo sa k nemu postavili aj fanúšikovia.
Album sa stal komerčným prepadákom a Tim upadol do ťažkých depresií, ktoré zaháňal nadmerným užívaním barbiturátov a heroínu.
Jeho zúfalstvo vyvrcholilo počas obdobia, ktoré sám Buckley nazýval ako Sex funk. Ide o tri experimentálne albumy, ktoré často obsahovali texty so sexuálnym podtónom. Ohlasy boli zdrvujúce a Buckley si v očiach kritikov pod sebou podpílil konár.
Závislosť sa mu stala osudnou 25. júna 1975. V ten deň sa Tim Buckley predávkoval kombináciou heroínu a alkoholu. Jeho smrti predchádzala perióda drastickej očisty a séria vypredaných koncertov.
Hudobný vizionár skonal vo veku 28 rokov. No jeho päť a pol oktáv zanechalo stopu v podobe deviatich štúdiových albumov.
Jeff Buckley
Jeffrey Scott Buckley sa narodil v kalifornskom Orange county v roku 1966. Teda v tom istom roku, keď jeho otec vydal svoj debutový album.
Timovo oddanie sa hudbe a muzikantskému životu spôsobilo, že Jeff svojho otca takmer vôbec nepoznal. Jeff mal len osem rokov, keď jeho otec nečakane skonal.
Práve život v tieni svojho slávneho otca bol prizmou, s ktorou Jeff bojoval celý svoj život. Bezbrehá láska k hudbe ich však spájala.
Jeffovým mentorom v počiatkoch jeho profesionálnej kariéry bol Gary Lucas, bývalý člen slávnej psychedelickej kapely Captain Beefheart. Gary na konci osemdesiatych rokov pôsobil v kapele Gods and Monsters, ktorá poskytla útočisko mladému talentu.
Jeffovo pôsobenie v kapele ale nemalo dlhé trvanie, a zakrátko sa stal výraznou postavou klubovej scény v New Yorku.
Jeho obľúbeným klubom bolo Sin-é, v ktorom nahral štvorskladbové EP. Nachádzali sa na ňom coververzie od Edith Piafovej, Van Morrisona a dve autorské kompozície Mojo Pin a Eternal Life. Objavili sa aj na Buckleyho debutovom albume nazvanom Grace, ktorý znamenal prelom v jeho kariére.
Debut Grace a začiatok kariéry
Album vyšiel v roku 1994 a okrem siedmich autorských skladieb sa tam nachádzajú aj coververzie J. Sheltona, Benjamina Brittena a Leonarda Cohena. Od slávneho Kanaďana si Buckley požičal jeho ikonickú skladbu Hallelujah, ktorej spiritualitu Buckley umocnil svojím anjelským hlasom.
Jeff so svojou kapelou vydanie debutu podporoval výdatným koncertovaním. Absolvoval dlhé turné, ktoré zahrňovalo Spojené štáty, Veľkú Britániu, Francúzsko, Holandsko, Belgicko či Japonsko.
Počas jednej zo svojich návštev Veľkej Británie sa objavil aj na obrazovkách BBC. Moderátorka, ktorá uvádzala jeho vystúpenie, spomenula v príhovore jeho otca Tima. Jeff pri jeho mene vztýčil prostredníky, ktoré nasmeroval k nebesiam. Šlo o prejav rozčarovania a frustrácie, ktorá súvisela s nekonečným porovnávaním syna s otcom.
V máji 1995 získal Jeffov debut prestížnu Gran Prix International Du Disque, ktorú udeľuje Akadémia Charlesa Crosa. Toto ocenenie sa podarilo získať Bobovi Dylanovi, Bruceovi Springsteenovi, Leonardovi Cohenovi či Edith Piafovej.
Grace má už viac ako dvadsať rokov, no právom sa zaraďuje medzi albumy, ktoré pravdepodobne nikdy nezostarnú. Jeho kvality vyzreli a emócie servírované na ploche necelej hodiny prehovárajú stále pálčivo a fatálne.
Nasledovali ďalšie koncerty až pokiaľ sa so svojou kapelou nepresunul do Memphisu v Tennessee, kde sa začali prípravy albumu nasledujúceho po ospevovanom debute Grace.
Nové piesne predstavil svetu na dvoch koncertoch začiatkom januára 1997 v meste Barrister. Tvorivý proces sa však zakrátko dostal do slepej uličky a frustrovaný Buckley poslal producenta Toma Verlaina a celú svoju kapelu späť do New Yorku.
Jeff ostal v Memphise sám a v pokoji pokračoval v prípravách nového albumu. V tomto období občas koncertoval ako sólový umelec najmä v mestečku Barrister, kde 26. mája 1997 odohral posledný koncert pred svojím tragickým koncom vo vodách rieky Mississippi.
Skladby plné úzkosti
Necelý rok po jeho smrti vyšiel album Sketches for My Sweetheart the Drunk. Nachádzajú sa na ňom skladby, ktoré neboli úplne dokončené a tvorili os pripravovaného druhého albumu.
Ide o polotovary určené na ďalšie spracovanie, no práve rýdza surovosť v kombinácií s vedomosťou o jeho diskutabilnej smrti tvoria éterickú silu tohto albumu.
Skladby sú tradične plné úzkostného smútku pretkávaného detskou naivitou a temnou psychedéliou. Jedna zo skladieb má názov Nightmares by the Sea, v jej texte akoby Buckley prorokoval svoj koniec.
Ďalším príspevkom v jeho diskografii sa stal koncertný album Mystery White Boy z roku 2000. Záznam bol nahratý počas koncertu v chicagskom klube Metro, ktorý sa uskutočnil v roku 1995 počas turné Mystery White Boy Tour.
Ostatnými položkami v jeho katalógu už zväčša sú len nespočetné reedície debutu Grace, prvého EP alebo rôzne demonahrávky či bootlegy koncertov.
Jeff sa ako hosť zúčastnil aj na nahrávaní albumov niektorých svojich kolegov. Spolupracoval napríklad s Johnom Zornom či Inger Lorreovou.
Najznámejšia a najosobitejšia spolupráca vzišla z jeho spojenia s Patti Smithovou. Buckley sa ako hosť objavil na albume Gone Again, ktorý vyšiel v roku 1996. Ide o ťažký a bolestný album vyrovnávajúci sa so smrťou blízkej osoby, ktorý vznikol po smrti speváčkinho manžela Freda „Sonica“ Smitha.
Jeffova účasť na tomto albume je pochopiteľná, Sonic bol gitaristom legendárnych detroitských MC5, ktorých protopunkový hymnus Kick Out the Jams bol pravidelnou súčasťou Buckleyho koncertov.
Dedičstvu svojho otca sa síce Jeff bránil, no napokon predsa len ostalo viac podobností ako rozdielov.
Obaja boli výnimočnými umelcami, ktorí k hudbe pristupovali s nebývalou emočnou hĺbkou a ohromujúcim zápalom.
Ich spevácke a skladateľské schopnosti boli bezhraničné a nezodpovedanou otázkou ostáva, o čo svet hudby ukrátili ich skoré odchody. Možno práve ich detská zraniteľnosť či nepripravenosť na život v tomto svete vyústili v rodinnú tragédiu.
