Civilizácia ohrozuje civilizáciu, taká je hlavná téma divadelného festivalu Eurokontext. Začína sa v sobotu, v programe má inscenácie, ktoré pracujú s motívom strachu a odvahy. Pri ich výbere zavážilo, ako odvážne dokážu národné divadlá vystúpiť proti vládnej moci. Rozprávali sme sa o tom s dramaturgičkou Slovenského národného divadla MIRIAM KIČIŇOVOU.
Ako vplýva na dramaturgiu festivalu dianie v spoločnosti?
"Obdobie od jedného ročníka festivalu k druhému je vždy napínavé a zložité v tom, ako sa spoločnosť premieňa a ako to posúva rozmýšľanie o skladbe inscenácií. Od posledného ročníka sa postavili ostnaté ploty, prešli okolo nás tisícky migrantov, riešime prírodné katastrofy, ďalšie politické kauzy. To sú témy, na ktoré sme sa zamerali a vybrali podľa nich inscenácie. Vznikla skladačka nových a prekvapivých titulov, ktoré možno neprinášajú známe mená, ale aj cez témy by mali poskytnúť silný esteticko-emocionálny zážitok."
Tento rok bude festival patriť činoherným predstaveniam. Podľa čoho si vyberáte hosťujúce divadlá?
"Snažíme sa pozývať si také, s ktorými dokážeme mať podobnú poetiku a podobné postavenie v krajine či v regióne. Preto prichádzajú do úvahy najmä typy národných divadiel či národných domov, ktoré riešia rovnaké prevádzkové, ale aj ideové záležitosti. Hľadanie súvisí s tým, čo divadlo rieši navonok, aké témy spracúva, ale aj to, aký má alebo nemá vzťah k svojmu zriaďovateľovi, aký druh kritiky k spoločenskému zriadeniu si môže dovoliť zaujať."
Do akej miery musí byť národné divadlo, s ktorým ste v kontakte, nezávislé od politickej moci?
"Vždy je najlepšie, keď si divadlo môže dovoliť čo nezávislosť od politickej moci. Len vtedy vie rozumným a uvážlivým spôsobom reflektovať, čo sa deje. Určuje to jeho pozíciu v spoločnosti."
Miriam Kičiňová, dramaturgička festivalu Eurokontext. (zdroj: FOTO SME - JOZEF JAKUBČO)V minulosti sa šéf Činohry Roman Polák vyhranil napríklad proti Maďarskému národnému divadlu. Ovplyvňuje to vaše rozhodnutia aj v iných krajinách?
"Je to súbor kontextov, ktoré sa v istej chvíli postretajú. Predpokladám, že keby sem chcelo prísť grécke divadlo, za ktorým stojí neonacistická strana Zlatý úsvit, mali by sme s tým veľký problém. V tomto zmysle majú národné divadlá v niečom podobne náročnú a komplikovanú pozíciu fungovania vo vzťahu k vlastnej krajine aj k zahraničiu. Vždy sa to pretne a výsledok súvisí aj s konkrétnym tvorcom, s tým, ako vystupuje na verejnosti a čo si o verejných veciach myslí."
