Eštebáci, arizátori, udavači a iní skorumpovaní zloduchovia. Slovenská spoločnosť sa ich ešte nezbavila. Agenti zločinných režimov stále môžu u nás zastávať verejné, hoci aj ministerské funkcie. V ich zákonnom lustrovaní sme si príklad z Nemecka nezobrali.
A tak sa všetci spolu s učiteľmi, neonacistami, sudcami či gejmi ocitli v novej divadelnej hre Rodáci. Pre Činohru Slovenského národného divadla ju napísali Valéria Schulczová a Roman Olekšák. V sobotu mala premiéru.
Pred čím sa treba schovať
V dedinskej telocvični sa v istý deň stretne skupina naozaj rôznorodých ľudí. Musia prežiť v jednom priestore zložitú a životu nebezpečnú situáciu. Ocitnú sa v nej nedobrovoľne ako v evakuačnej pasci, uzavretý priestor s nakumulovanými obmedzenými svetonázormi priam predurčí rukojemnícku drámu. Ako sa ľudia medzi sebou prejavia a čo s ich bohorovnosťou urobí strach? Potvrdí sa na ich charakteroch, že žijeme časy úpadku demokracie?
„Ten pocit úpadku ma zožiera, ale snažím sa mu neprepadať,“ hovorí pre SME spoluautor Rodákov Roman Olekšák. Tvrdí, že rozkladom demokracie sme bombardovaní dennodenne a cez absurditu jeho presahu vieme ľahko prejsť až do komickej fázy. Pritom čoraz viac hovoríme o tragédii človeka.
Falošný pocit istoty
V situácii, keď treba vyhraniť svoj spoločenský, sociálny či politický postoj, sa ľudia reálne nestretávajú, vraví Olekšák. Skôr sa vo výmene názorov stretnú na internete, kde sa stále môžu skryť za anonymitu. „Je to falošný pocit istoty. Spoločnosť je vždy postavená na otvorenej komunikácii, len tak jej vieme lepšie porozumieť,“ hovorí.
Hoci sa mu nezdá, že by rozmanitosť postojov Slovensku otvárala oči, ostáva optimistom v spôsobe, ako sa dá stavať zoči-voči xenofóbii či militantnému fašizmu.
Monika Potokárová, Tomáš Maštalír. (zdroj: FOTO - DANIEL VESELSKÝ)Hru Rodáci napísali s Valériou Schulczovou v tandeme na telo hercov ako celosúborovku. Vychádzali pritom z aristotelovského modelu dramatického textu, ktorý ctí jednotu času, deja a miesta. Pre Činohru SND napísali aj hru Leni, ktorá stále patrí medzi jednu z najúspešnejších.
Hra Rodáci sa jej môže kvalitou aj popularitou vyrovnať. Bývalý prokurátor, mladý neonacista, starostova manželka, architekt-emigrant, učiteľ dejepisu, kariérna sudkyňa či bývalý agent komunistických tajných služieb - to je obraz malosti slovenskej spoločnosti. Pre SND ho zinscenoval mladý nemecký režisér Tilmann Köhler.
Explózie si spôsobujeme sami
"O dianí vo svete aj v slovenskej spoločnosti sa veľa rozprávame, kým vôbec začneme čokoľvek písať. Jej problémy vnímame ako dôsledok nevysporiadania sa so zločinmi minulosti. Z tohto pohľadu vôbec nebolo ťažké toľko charakterov namiešať,“ hovorí Olekšák.
Postavy v Rodákoch vychádzajú z konania reálnych ľudí. Hra vychádza z konkrétnej udalosti, keď výtvarníci Peter Kalmus a Luboš Lorenz obliali v Krajnej Bystrej červenou farbou sochu komunistu Vasila Biľaka, rodáka. Začal sa proces za hanobenie cudzieho majetku, problém s propagovaním zločineckého režimu bol v ústraní. Dej hry domýšľa rôzne názory na to, čo sa vlastne stalo. Iné si myslí kotlebovec, iné smerák, iné konšpirátor, iné gej. Dajte ich dokopy, vytvorí to výbušnú atmosféru.
"Irónia je, že sú to explózie, ktoré si spôsobujeme sami,“ hovorí. „Problémy našich hrdinov nespôsobuje terorista, ktorý príde zvonka, ale vlastná neschopnosť určiť hranice spoločenskej morálky.“
Hrou Rodáci chcú Olekšák so Schulczovou apelovať na jednu z rozšírených vlastností tunajších ľudí – homofóbiu. „Je to niečo, čo nám dnes pripadá priam ako tradičná slovenská hodnota. Chceme hovoriť o tom, ako ľuďom a celej spoločnosti ničí život.“
