Éva Bandor: Herci sú pod veľkým tlakom, ale na kokain a botox dôvod nevidím

Zažila tú chvíľu, na ktorú herci čakajú celý rok. Že budú v centre svetového diania, pôjdu po červenom koberci a celým svojím telom si budú pýtať pozornosť. Zažila tú chvíľu, keď sa z herečiek stáva tovar, keď sa Dustin Hoffman stáva presne takým istým človekom, ako je ona - a keď sa z nej stáva presne taký istý človek, ako je Dustin Hoffman.

Skvelá herečka ÉVA BANDOR bola pred pár dňami v Cannes, pretože hrala v slovenskom filme OUT, ktorý tam mal premiéru. Keby bola jej úloha väčšia a keby bol tento film v hlavnej súťaži, pokojne mohla vyhrať cenu pre najlepšiu herečku.

Z Francúzska sa vracala s ohromným zážitkom, ale vedomá si toho, že o niekoľko dní bude hrať vo Veľkých Kapušanoch a že jej domovská scéna je v divadle, ktoré má rozbité okná a kde jej do šatne vlietajú netopiere.

Ste doma z Cannes, kde ste kráčali po červenom koberci. Ošiaľ už opadol?

"Myslela som si, že sa to už všetko upokojí. Ale nie, je to práve naopak. Neprestávam myslieť na to, aká veľkolepá feéria to bola. Obrovská. Fantastická.

Čo si máme pod tým predstaviť?

"Ako to povedať? Viete, mne je jasné, že americkí herci sú takí istí herci ako my, akurát na inom finančnom leveli. Mňa však aj tak vzalo, že som sedela vedľa nich. Ja ich sledujem, zaujíma ma, čo sa deje vo filmovom svete, a zrazu bác, stojí pri mne Dustin Hoffman, Adam Sandler, Emma Thomson. Môžete mi stokrát hovoriť, že to nie je žiadny zázrak, žiadna veľká vec. Je to veľká vec!"

Kde ste sa s nimi stretli?

"Bola som na premiére ich filmu The Meyerowitz Stories. Dustin Hoffman v ňom hrá výtvarníka, dominantného otca divnej rodiny. Mala som ho v pamäti mladšieho, ale veľmi sa mi páčilo, ako zostarol. Krásne zahral, aký má vzťah so svojimi synmi. Pozerala som sa naňho a videla som, že aj on je dojatý. Videla som normálneho človeka, čo má také isté pocity po premiére, ako mávam aj ja."

Éva Bandor po návrate z Cannes doma na záhrade v Komárne. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Čo si všímate na hercoch, keď ich vidíte na plátne?

"Páči sa mi, keď svoju postavu vedia zadefinovať do najjemnejších mikro príbehov. Vtedy im uverím, čo hrajú. To sa v tomto filme podarilo napríklad aj Adamovi Sandlerovi, ktorého inak poznáme vlastne iba z prostejších filmových príbehov."

Nie je to zvláštne, že pri slávnych hercoch nás prekvapí, že vlastne vedia hrať?

"Nad tým som práve na festivale rozmýšľala. Celý čas som sa pýtala, čo to vlastne Cannes je."

A čo to je?

"Výklad. Všetci sledujú, ako Nicole Kidman vyjde z auta, čo má oblečené, akú má pleť. A nevidia pritom normálnu herečku.

Nevidia človeka bez masky a make-upu. Kidman je dobrá herečka, ale aj ona prepadla hollywoodskemu tlaku, že si musí dať botox, aby nebolo vidno, koľko má rokov. Preto mám radšej Emmu Thomson, Andy McDowell alebo Isabelle Huppert, ony sa svojej holej tváre neboja."

Tlak, pod ktorým sú herecké hviezdy, je asi obrovský.

"Určite. Ale toto nie je dobrý trend. Veď toto je naša tvár, náš vek, život, osud. Prečo by to nemalo byť vidno? Starneme, to musíme prijať. Pamätám si, ako prišla pred tromi rokmi do Cannes Uma Thurman. Nezabudnem na jej žlté šaty, boli krásne. Ale viete čo? Ja som ju nespoznala. Pýtala som sa, čo sa jej stalo? Takže Cannes, to je miesto, kam prichádzajú krásne ženy s plastickými operáciami. Možno sa chystajú na svoj veľký deň, predstavujú si, ako budú kráčať po červenom koberci. Dva mesiace predtým si dajú niečo pichnúť a potom už len celým svojím telom hovoria: Som tu. Som pekná. Ešte ma používajte. Ešte ma volajte."

Jedna z našich najlepších herečiek vraví, že má nohy na zemi. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Vy ste tomu neprepadli?

"Áno, ale trošku inak. Judit (Bárdos, pozn. red.) zavolala Borisovi Hanečkovi, aby nám navrhol šaty. Vymyslel nám to do detailov. Botox sme si nedali. S tvárou som nič nerobila, na to som ani nepomyslela. Takto vyzerám."

Koľko ste mali kufrov?

"Jeden. Ale veľký. Pobrala som si najkrajšie šaty, čo mám v skrini, a topánky."

Koľko topánok?

"Osem párov. Aj tak som si nakoniec šla kúpiť šľapky. Keď sme sa chystali na stretnutie s českým ministrom kultúry, vravela som si, že si dám čosi extravagantnejšie a obula som si nové topánky. O dve hodiny som už hovorila Judit: Toto nebude dobré, poďme nakupovať. Predavačka mi tie šľapky ani nemusela zabaliť do škatule."

Takéto otázky by sme sa vás ani nemali pýtať, pretože herečky správne upozorňujú, že hercov sa na šaty nikto nepýta. Vnímajú vás médiá ako objekty?

"Ale my ten tovar naozaj sme. Kto ide do Cannes, berie to ako príležitosť, aby zaujal. Aj ja som si to hovorila, keď som kráčala po červenom koberci. Teraz bude mojich päť minút slávy, možno sa na mňa nejakí producenti pozrú, možno potom môj obľúbený režisér Michael Haneke uvidí moju fotku a povie si: Zavolám Éve Bandor. A už mi zvoní telefón....

S Judit Bárdos a režisérom Gyorgyom Kristófom v Cannes. (zdroj: PROFIMEDIA)

Kvôli Cannes ste nestihli nakrúcanie nového filmu Martina Šulíka Tlmočník. Dá sa prijať taká obeť?

"Veľmi som si želala nakrúcať s Martinom, ale nič sa nedalo robiť. S humorom sa upokojujem, že aj tak by som len hrala ďalšiu utrápenú ženu. Nakoniec to bude hrať moja kamarátka Anikó Vargová. Teším sa.“

Prečo si naši režiséri myslia, že potrebujú mať vo filme utrápenú ženu?

"Neviem, pretože ja si nemyslím, že každá slovenská žena je utrápená. Žijú tu normálne, skvelé ženy, makajú, lietajú hore dole, nakupujú v Lidli, v Bille, starajú sa o rodiny a ešte aj zmysel pre humor majú. Z utrápených postáv sa dá zrejme viac vyťažiť. Zabitý manžel a dieťa, to je lákavejší príbeh."

Dnes ste asi najobsadzovanejšou herečkou v slovenských filmoch. Kedy sa vám to tak rozbehlo?

"Od roku 2000 som nakrútila asi jedenásť študentských filmov. To boli moje začiatky, a keďže študenti si navzájom svoje práce pozerajú, budúci režiséri ma videli na plátne. Matúš Libovič mi hovoril, Eva, teba má kamera rada. S ním som nakrútila tiež absolventsky film, hral tam so mnou jeden herec, ktorý potom zomrel, mal vážne problémy s alkoholom. Nikdy som žiadneho študenta nepodcenila. Aj minule mi volali. Lenže, tento rok som dosť vyťažená, v divadle hrám skoro v každej hre, nevedela som si zladiť termíny."

Prečo vlastne nie ste v SND?

"Keď mňa to akosi stále ťahá k maďarčine. Obdivujem Csongora Kassaia aj Judit Bárdos, že vedia hrať aj po slovensky, ja to neviem. Navyše, som aj veľká lokálpatriotka. Keď som prišla na VŠMU, hovorili mi: Evička, teraz sa musíš rýchlo naučiť po slovensky, a dali mi na to pol roka. Boli celkom trpezliví. Neskôr ma zo SND zavolali na jednu rozprávku, ale v rovnakom čase prišla aj pozvánka z Komárna, aby som nastúpila do predstavenia Liliom od Molnára Ferenca. V maďarských oblastiach je to veľmi známa hra, sú tam krásne postavy, to sa nedalo odmietnuť."

Utrápené ženy? Neviem, odkiaľ to slovenskí režiséri majú. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Limituje hercov, keď majú maďarský prízvuk? Prejaví sa to na ponukách, ktoré dostávajú?

"Vo filmovom svete nie, ani na škole, tam bolo demokratické prostredie. Niekedy sa však stretnem s poznámkami na ulici, alebo už viackrát sa mi stalo, že ma slovenskí kolegovia napodobňovali. To už neviem brať s humorom. Viem, že moja slovenčina nie je perfektná, ale ako rozprávajú oni po anglicky? Asi tiež s prízvukom."

Majú herečky to, čomu sa hovorí herecké maniere?

"Áno, niektoré majú."

Prečo vy nemáte?

"Nemám to rada. Keď som sa po maturite dostala ako elévka prvýkrát do divadla, dostala som od starších herečiek dost veľké facky. Mala som osemnásť rokov a prežívala som veľmi ťažké, tvrdé obdobie. Povedala som si, že ja toto mladším herečkám nikdy robiť nebudem.“

Spomínali ste, že váš kolega veľa pil. Máte rada Joaquina Pheonixa a Philipa Seymoura Hoffman, aj tí mali problémy s drogami. Čo hercov tak trápi, že sa ničia?

"Predpokladám, že hľadali pokoj. Možno mali predtým príliš vzrušujúci život, neviem. Veľmi mi je ľúto Philipa Seymoura Hoffmana, bol to úžasný herec. Hral krásne a prosto, vždy ma na plátne očaril.

Zvykne vás práca psychicky rozrušiť?

"Áno, niekedy je náročné zvliecť zo seba postavu. Povedať si, toto bola postava, teraz som to už ja, Éva Bandor. Je to ako schizofrénia, ale dá sa s tým pracovať.

Martin Huba nás v tom školil, keď sme skúšali Višňový sad. Tam herec prechádza extrémnymi polohami, raz plače, raz má hysterický záchvat, raz je nervózny. A on nám vravel: Keď si všetky tieto polohy dobre naskúšate, potom už len stačí zapnúť gombík a fungovať. A tak, ako ten gombík viete zapnúť, musíte ho potom aj vedieť po predstavení vypnúť. To je pravda. Nemám na to presnejší recept, ako to robím, rozhodne mi však pomáha, že mám doma rodinu. Keď uvidím dcérku, hneď mám iné starosti. Nikdy som, našťastie, nemala pocit, že si musím dať kokaín, aby som sa uvoľnila. Ak to niekto potrebuje, zrejme je za tým nejaký duševný defekt."

V akom filme ste sa dostali v emóciách najviac na hranu?

"S Jarom Vojtekom sme vo filme Deti skúšali emočne náročnú scénu (Éva Bandor ide so svojím zomierajúcim otcom na poslednú cestu k moru, pozn. red.). Prišiel za mnou do Komárna, skúšali sme v našom byte. Bolo to veľmi dôležité, pretože keď vám režisér presne definuje postavu, povie, čo si o nej myslí, získate tým oporné body. Zrazu viete, akou cestou máte ísť. Neraz by ste to sami nezvládli, potrebujete dobrého režiséra."

Keby ste si mohli vybrať z tých, ktorí sú pravidelnými hosťami v Cannes, s kým by ste chceli pracovať?

"Mám rada Hanekeho, Iňárritua, Kim Ki-Duka, Agniezsku Holland."

S Kim Ki-Dukom ste sa aj stretli, keď vás vyhlásili za najlepšiu herečku na festivale v Pekingu. Prečo vás nadchol práve on?

"Videla som všetky jeho filmy. To, ako vie človeka rozobrať úplne dopodrobna, je vynikajúce. S ním by som sa na takú cestu do hĺbky duše pustila."

To vás láka?

"Niečo podobné som už zažila. Režisér Milan Balog mi ponúkol úlohu právničky. Pustila som na slobodu muža, ktorý znásilnil mladé dievča, a to potom spáchalo samovraždu. Jeho mladší brat sa mi prišiel pomstiť, prepadol ma v garáži a pichol mi nejakú psychedelickú látku do krku. Mala som z toho desivé vízie, čo bolo ozaj náročné. Bola to poviedka, ktorá mala byť súčasťou celovečerného filmu, ak sa raz dokončí. Volá sa Monster proces. Som veľmi zvedavá, čo by z toho mohlo vyjsť. Ale to, čo musela podstúpiť Charlotte Gainsbourg pri nakrúcaní s Larsom von Trierom (počas nakrúcania filmu Antikrist, pozn. red.), do toho by som nešla. Odkedy mám dcéru, na také trýznivé príbehy sa neviem pozerať."

Sledovala vaša dcérka, čo sa deje v Cannes?

"Má deväť rokov. Je mojou prísnou kritičkou a už aj vie, že nakrúcam filmy. Manžel sledoval všetko dianie v Cannes na internete, takže obaja postupne objavovali, čo všetko som absolvovala."

Aké je to potom, vrátiť sa do Komárna? Nie je vám zrazu toto mesto malé?

"Nie, mám rada tento pokojný ostrov. Presne toto potrebujem. Aj keď som skúšala v Budapešti, vždy som sa tešila, ako tu pri Dunaji zastaví vlak a ja budem doma."

Jókaiho divadlo je zvonka zničené. Prečo?

"Nie sú peniaze. V Maďarsku sa podarilo obnoviť každé divadlo, čo je na vidieku, dostali na to štátnu dotáciu. Toto divadlo je na Slovensku, je to obrovská budova.“

To keby v Cannes vedeli, aký je skrytý pôvab slovenského herectva...

"Veď to je v poriadku. V sobotu ideme hrať do Veľkých Kapušian. Takže, netreba sa dať pomýliť. Jeden deň ste v Cannes, druhý deň na zemi. Inak sa to nedá. Veci prijímam s rozumom, nenahováram si: Aha, ja som herečka, teraz potrebujem asistenta. Všetko si dokážem vybaviť aj sama. Lebo musím. Nie som v Hollywoode, som na Slovensku."

Štáb filmu OUT pred premiérou amerického filmu s Dustinom Hoffmanom The Meyerowitz Strories. (zdroj: ARCHÍV E.B.)