OSLO. BRATISLAVA. Keby nebolo Andersa Breivika, nebol by v Nórsku 22. júl najčernejším dňom v kalendári. Keby nebolo Breivika, nezahynulo by v ten deň sedemdesiatsedem ľudí, v zničujúcej väčšine to boli ešte nedospelé deti.
Napriek tomu, keď Nóri začnú nakrúcať seriál o tom, čo sa vtedy udialo, neodznie jeho meno ani raz.
Dôvod nie je ten, že masový vrah si nedávno zmenil meno a teraz sa volá Fjotolf Hansen. Dôvodom je, že Nóri bezradne tápajú v tom, ako k nemu v umení pristúpiť. Majú s tým problém, ale snažia sa.
Pamätník k 22. júlu vo voľnej nórskej prírode symbolizuje nezahojiteľnú jazvu. (zdroj: NRK)Nevyriešiteľná dilema
Národná trauma. Takto Nóri opisujú stav, do ktorého sa po teroristickom útoku v roku 2011 dostali. Prejavilo sa to už pri plánovaní pamätníka na ostrove Utøya, kde Breivik hodinu a pol strieľal po svojich mladých obetiach.
Víťazný návrh predpokladá, že z výbežku pevniny by sa vysekal kanál a vznikol by prázdny priestor, ktorý by symbolizoval nezahojiteľnú ranu.
Príliš bolestivé, zaprotestovali obyvatelia. Nechcú mať 22. júl v takejto drastickej (hoci výtvarne sugestívnej) podobe na očiach.
Seriál verejnoprávnej televízie NRK je dôkazom, že filmári a spisovatelia majú problém tiež. Boja sa, že zobrazovaním Breivika a vyslovovaním jeho mena budú iba posilňovať stopu, ktorú má v kolektívnej pamäti.
