BRATISLAVA. V roku 1940 mala bratislavská židovská komunita 15 109 členov. Po skončení druhej svetovej vojny v nej zostalo tri a pol tisíca ľudí, pričom veľká časť z nich boli Židia, ktorí sa prisťahovali, nie potomkovia Bratislavčanov.
"Tieto dve čísla jasne hovoria o situácii, ktorá po vojne nastala," hovorí etnológ a publicista PETER SALNER.
Pripomína, že mnohí z tých, ktorí prežili, dlho neboli schopní hovoriť o tom, čo vlastne prežili. Preto sa v jeho generácii minulosť stala akousi neznámou vecou.
Je jedným zo spoluautorov výstavy Každá rodina má svoj príbeh, ktorú do októbra sprístupňuje Múzeum židovskej kultúry v Bratislave.
Aj on sám ešte ako dieťa hľadal odpoveď na otázku, kto sú to starí rodičia. Keďže práve generácia jeho rodičov sa snažila pozerať najmä do budúcnosti a chrániť svoje deti pred udalosťami z minulosti, mnohé sa o svojich predkoch nedozvedeli vôbec nič. Z dejín vypadli mnohí, ktorí by rodinnú kultúru, spomienky a náboženstvo ďalej sprostredkovali.
Gestapo ich viedlo cez mesto na stanicu. Ľudia kričali - tak im treba Čítajte Prečo sa členovia rodiny nevedia pred sebou otvoriť?
"Neschopnosť komunikovať je veľmi individuálna. V prípade holokaustu a židovskej komunity to stále súvisí s tým, že ľudia prežili veľké utrpenie. Okrem toho, že sa vyrovnávali so stratou najbližších, zažili obrovské poníženie. O chvíľach, keď vás presila zvalcuje, sa hovorí veľmi ťažko.
Výsledkom je, že ľudia nechcú zaťažovať svoje potomstvo. Ibaže nemlčali len o holokauste, ale aj o členoch rodiny, ktorí žili a zomreli ešte pred ním.
Minulosť jednoducho pred rokom 1945 pre moju generáciu neexistovala. Bola tabu. Nie preto, že by sa ľudia hanbili. Mali jednoducho strach zo spomienkového návratu do čias, keď boli v najhoršom postavení."
