Bezprostrednosť, priamosť a sugestívnosť, s akou česká dokumentaristka Helena Třeštíková zobrazuje surovú realitu, môže byť krehkejším náturám nepríjemná. Odkrývanie, odhaľovanie najintímnejšieho súkromia, pragmatická ženská zaťatosť a večne uslzení chlapi, ktorí nezvládajú vlastné životy, rozhodne nespĺňajú väčšinovú predstavu o filmovej zábave.
Napokon – o zábavu nejde. Cieľom časozberného dokumentu Strnadovi je skôr navodiť pocit intímnej spriaznenosti a priviesť diváka k základným otázkam o jeho vlastnom živote, vrcholoch, pádoch, hodnotách, zdrojoch šťastia i pocitoch beznádeje. Prosto, o zmysle toho všetkého.
Bez náznaku zmúdrenia
Ivana Sýkorová a Václav Strnad sa sobášili v roku 1980, v časoch spoločného štátu a nivelizovanej, štátostranou riadenej i kontrolovanej unifikovanej kultúry. Rovnaké šaty, rovnaké príhovory sobášiacich činovníkov, rovnaká hudba, rovnaká mladomanželská pôžička, rovnaká povinná vojenčina, rovnaké túžby a sny: doštudovať, zamestnať sa, mať kde bývať. A deti.
Pred radnicou po rokoch. (zdroj: ASFK)Poznáme to všetci. No nie každému sa darilo ako Strnadovcom: päť zdravých potomkov, veľký rodinný dom, obchodný palác uprostred Prahy a ešte väčšie hospodárstvo za mestom. Vyštudovaní architekti sa po novembri 1989 dali na obchod s nábytkom – a hoci sa po celý čas ponosujú, žijú si oveľa lepšie ako väčšina. Majú sa dobre, no nepripúšťajú si to, preto nedokážu byť šťastní.
