BRATISLAVA. Pochmúrna psychologická dráma Terezy Nvotovej Špina je po mnohých stránkach suverénne zvládnutá. Má presne vystihnuté prostredia i nálady, presvedčivé dialógy a vynikajúce herecké obsadenie.
Celovečerný hraný debut je však od samého začiatku neoddeliteľne prepojený s autorkiným rozhorčením, bojom za správnu vec.
Propagácia filmu to netají, ale naopak – stavia na tom. A to je problém. Film, ktorý v prvom pláne bojuje – za alebo proti čomukoľvek – stráca nevinnosť a presvedčivosť ako umelecké dielo. Bez ohľadu na to, či je jeho autorom Ejzenštejn, Riefenstahlová alebo Michael Moore.
Kino môže byť umením alebo propagandou. Jedno vylučuje druhé. A propagandu za umenie označiť nemožno.
Režisérku zaiste viedli ušľachtilé pohnútky, veď ak stredoškolskí učitelia znásilňujú žiačky, je to nepochybne zlé a spoločensky nežiadúce. Ako drogy. Ako dennodenné tunelovanie štátu. Ako vláda oligarchov, maskovaná za demokraciu. Ako narastajúci extrémizmus doma i v zahraničí.
Ako pokračujúce ničenie biosféry. Lenže na rozdiel od autorky mi chýba odvaha tvrdiť, že jedno zlo je väčšie a iné menšie.
Znásilnené dievča ťažko nájde pomoc. Dominika Morávková má za Špinu cenu Čítajte Nutné zlo pre jednoduchšie publikum
Film nemá tradičný dejový oblúk, podchvíľou je zmätený, neistý a spomalený ako jeho hrdinka. Zločin sa udeje na začiatku, sledujeme už len jeho následky, prichádzajúce pokojne, nedramaticky, neodbytne.
Scenár, ktorý tak presvedčivo opisuje hrdinkine traumy, si pri rozprávaní jej príbehu viac ráz pomáha oslími mostíkmi, klišé, do hutnej reality okato vsadenou fikciou i násilnými zvratmi.
