Posledný rozhovor s Andym Hrycom pre SME vznikol v lete 2017, keď mal premiéru Film Čiara. Nakrútil ho Peter Bebjak, jeho dcéra Wanda Hrycová je producentkou.
Hrá skorumpovaného policajta v novom slovenskom krimitrileri Čiara, ktorý nakrúcal s režisérom Petrom Bebjakom na hranici s Ukrajinou. Vraví, že keď sa filmový štáb vrátil po troch týždňoch z Podkarpatskej Ukrajiny domov, všetci bozkávali v Michalovciach zem.
To vraj dokazuje jeho tvrdenie, že Slováci sa nikdy nemali tak dobre ako dnes. "Mali by sme byť šťastní, že žijeme v tejto krajine, a to za akýchkoľvek podmienok," hovorí napriek tomu, že stav korupcie u nás považuje za žalostný a keď vidí nárast preferencií neonacistov, obáva sa, že môžeme ľahko skončiť ako Mexiko.
Kedysi pomáhal zakladať HZDS - ktorému politikovi verí dnes? Herec, podnikateľ a honorárny konzul Seychelských ostrovov ANDY HRYC. Stretli sme sa s ním na festivale v Karlových Varoch, kde mala Čiara premiéru a kde ju prišiel predstaviť.
Vo filme Čiara hráte policajta a kapitána. Je to česť, ocitnúť sa v takej funkcii?
"So cťou to nemá nič spoločné, to je profesia. Ja mám to šťastie, že celý život hrám všelijakých vagabundov. A to sú postavy, ktoré majú širší diapazón ako 'klaďasi'. Takže som veľmi spokojný, že ich hrám, ľudia často držia v kine palce najväčšiemu zločincovi. Ale v živote to tak nie je."
Vy ste patrili medzi tých, čo už za socializmu veľa cestovali. Aké ste mali s policajtmi na hraniciach skúsenosti?
"Väčšinou neboli dobré, prechod hraníc bol strašný. Moja žena pracovala v aerolíniách, mávali sme letenky do celého sveta a aj 'devízové prísľuby' som vždy nejako vybavil - ale s myšlienkou, že ideme na dovolenku, sme sa zžili vždy až vo chvíli, keď lietadlo dvihlo nos a odlepilo sa od dráhy. Mnohokrát sa stalo, že ľudí vytiahli aj zo sedadiel v lietadle.“
Keďže ste tak trochu patrili k leteckej spoločnosti, znamená to, že vás trochu šetrili od tradičného buzerovania?
"Skôr sa na mňa zhovievavejšie pozerali preto, že ma poznali z televízie. To vždy na týchto ľudí platilo. Pri colných kontrolách mi výrazom tváre naznačovali: musíte to, bohužiaľ, zniesť, ale je to len pro forma. Samozrejme, ja som vždy pašoval nejaké peniaze, inak sa to nedalo.
Ale výhodou bolo, že sme chodili do destinácií, kde boli reprezentanti Československých aerolínií a to boli naši kamaráti. Nemal som problém: prišiel som do Jakarty a od zástupcu som si požičal dvetisíc dolárov. Keď prišiel domov, na čiernom trhu som ich kúpil a potom mu ich vrátil."
Správanie polície bolo vtedy odrazom arogantného režimu, to ste zrejme cítili.
"Samozrejme, policajti mali obrovskú moc. Národ bol taký zastrašený. Povedať policajtovi alebo colníkovi nie, také niečo neexistovalo."
Zostala v nich aj dnes taká arogancia?
"Miestami áno, ale zase, robiť si žarty na hraniciach, to nie je dobrý nápad. Napríklad na amerických hraniciach je to dosť vážny problém.