BRATISLAVA. Čo je to za planétu? Pýtal sa v roku 1968 americký astronóm, keď po nečakane dlhej ceste vo vesmíre pristál na pevnej pôde. Krajina bola zdevastovaná, všade okolo sa premávali agresívne opice na koňoch, všetko sa mu zdalo cudzie a necivilizované. Až keď raz natrafil na miesto, kde z piesku na pláži vytŕčala ruka Sochy slobody, pochopil, že je na Zemi.
Len vláda ľudu sa na nej už skončila.
Uviesť do kina film, v ktorom boli ľudia v úlohe otrokov a opice v úlohe ich otrokárov, to bola v 60. rokoch odvážna myšlienka. Producenti však stavili na náročné masky a veľkolepú výpravu a vďaka tomu divákov o nástojčivosti svojho príbehu presvedčili.
Planéta opíc sa dala dešifrovať ako reakcia na atómovú hrozbu, na život v spoločenskom, politickom aj rasovom napätí. Ľudstvo začalo lietať do vesmíru a vo vedných disciplínach neuveriteľne napredovalo. Ale rovnako zručné bolo aj v manipulácii, násilnom spôsobe vládnutia a zneužívaní moci.
Planéta opíc z roku 1968. (zdroj: IMDB)Ak dnes do kín prichádza záverečná časť trilógie Vojna o planétu opíc, ktorá na legendárny film nadväzuje, nie je to len preto, že si niekto vymyslel šikovný biznis plán. Morálne problémy, pred ktorými stoja súčasní filmári, sú rovnaké ako tie, ktoré mali v roku 1968. Len okolnosti, v akých pracovali vtedy a teraz, sú až smiešne odlišné.
S opicami sa riadne natrápili
Planéta opíc z roku 1968 stála necelých šesť miliónov dolárov. Takmer tretina rozpočtu šla na masky, ktoré sa nedali ani poriadne vyskúšať.
