Hlavný hrdina visí na kraji útesu a nemá mu kto pomôcť. Stačí jeden zlý pohyb a spadne. Prežije? Zomrie? Ako bude príbeh pokračovať? Takto sa končila jedna z kapitol knihy A Pair of Blue Eyes. Pred vyše storočím ju spisovateľ Thomas Hardy vydával na pokračovanie v jednom zaniknutom britskom magazíne. Aby prinútil čitateľov kúpiť si ďalšie vydanie, chcel ich nechať v napätí.
Hrdinov osud zostal plantať vo vzduchu a Hardy ani nevedel, že tým vytvoril nový pojem, na ktorý sa dodnes odvolávajú všetky seriály. Označujú ho ako cliffhanger, teda ako scénu, ktorá je v závere nedokončená a akoby visela z útesu.
Hra o tróny je majstrom cliffhangerov. Tvorcovia seriálu nás nechali šesť sezón čakať, kým do sveta ľudí príde obávaná armáda nemŕtvych, a ani teraz, keď sa začala vysielať siedma sezóna, sme sa nedočkali.
Prečo nám ukázali najdrastickejšiu scénu rovno v úvode prvej epizódy? Možno práve preto. Aby sme potom vydržali sledovať hodinu dialógov, ktorá opäť končí visieť z útesu, a znovu uverili, že o týždeň sa príbeh konečne rozbehne. Lebo ak by tento seriál neponúkol okrem bitiek nič, asi by sme zostali frustrovaní.
Jediný Slovák v Hre o tróny: Zabíjam, nemám na výber Čítajte Mocní neveria hrozbe za ich bránami
Hra o tróny sa vrátila do vysielania v nedeľu v noci. Kultúrni publicisti sa môžu znovu venovať špekuláciám, prečo je taká úspešná. Odpovedí našli doteraz mnoho, no jednou z najjednoduchších a najlogickejších je tá, že seriál dobre odráža to, čo sa práve v skutočnom svete deje.
Magazín Vox má teóriu, že je metaforou na globálne otepľovanie. Nájdeme ju v bielych chodcoch, netvoroch skrytých v kúdoloch snehu. Nikto vo svete ľudí neverí, že existujú, a preto sa vladári desiatky epizód zaoberajú svojimi malichernými intrigami, kým zlo za ich bránami naberá na sile a čaká na moment prekvapenia.
V prvej z nových epizód nájdeme hneď niekoľko ďalších takých motívov na zamyslenie sa:
