Keď čítam vaše knihy, cítim z nich nostalgiu. Svet sa mení, ale ľudia spomínajú na bezpečie minulosti. Čo je také príťažlivé na minulosti, prečo sa obzeráme späť?
Nemyslím si, že by som bol nostalgický. Aj keď nie ste prvý, kto mi to povedal. Ako veľa autorov, aj ja píšem o tom, čo dobre poznám. Narodil som sa v Istanbule v roku 1952 a odvtedy v ňom žijem. A píšem o meste, ktoré dôverne poznám.
O ľuďoch, ktorých poznám, o miestach, ktorými prechádzam. O ľuďoch vyššej strednej triedy, ale aj tých, ktorých som stretol na ulici. A politika mojej pamäti je jednoducho zameraná na to, čo mi z tej minulosti a ich príbehov pripadá dôležité. Ale nie je to nostalgia. Nostalgia je tak trochu negatívna emócia.
Prečo negatívna?
Nostalgia je konzervatívna. A ak sa vaše mesto mení tak mohutne a rýchlo, ako sa menil Istanbul za posledné desaťročia – aj s príchodom miliónov ľudí –, tak túžba zachovať staré mesto môže byť dokonca represívna. Je to čosi, čo bráni rozvoju, novému obchodu. Aj v Európe, v Paríži, v Ríme sa to staré, konzervatívne, bráni zmenám.
Počas môjho života sa Istanbul radikálne zmenil. Svoju prvú knihu som písal o tom, ako sa Istanbul začal meniť. Písal som o živote svojich blízkych, priateľov, o susedoch, buržoáznej vyššej strednej triede, z ktorej pochádzam. A o novom Istanbule. Keď som sa narodil, bolo to osemmiliónové mesto, teraz má šestnásť miliónov – a to prešlo pár desaťročí. Postupne som prišiel na to, že toto sebavedomé mesto má množstvo fascinujúcich vrstiev.
Mevlut, hrdina knihy Čosi čudné vo mne, je obyčajný chlapík, predavač na ulici, je však pokorný a má veľké srdce. Je šťastný?
Umenie románu je postavené na veľkej ľudskej sile. Máme silu pozerať sa na svet očami iných ľudí, máme šancu vnímať svet tak, ako ho vnímajú iní. V tejto knihe som chcel písať o inom svete v tom istom meste: o imigrantoch, ktorí prišli do Istanbulu. A mal som vnútorný pocit, že musím napísať o ľuďoch ulíc Istanbulu. Predavač jedla na ulici vidí mesto inak.
Máte rád pouličné jedlo?
Veľmi rád. Moja stredostavovská matka mi ho zakazovala: „Nesmieš jesť jedlo z ulice! Nerob to!“ Ale ja som miloval a milujem jedlá na ulici. Jedol som na najšpinavších miestach, lebo mám rád chute ulice. Nie preto, že by to bolo delikátne jedlo, ale preto, že je súčasťou živého mesta. To jedlo mi dáva pocit spolupatričnosti s miestom, s ulicou. A učí nás aj pokore.
Ochutnal som mnoho jedál na ulici a rozhodol som sa, že napíšem román o tomto krásnom svete. O človeku, ktorý prežíva svoje dni na ulici ako predavač bozy, čo je ľahko fermentovaný hustý nápoj z vykvaseného obilia s miernym obsahom alkoholu. Isto je v tom aj kus nostalgickej sily.
Chcel som vytvoriť román o normálnom, priemernom pouličnom predavačovi bozy. Lenže román nefunguje, keď je o niekom všeobecnom, obyčajnom. Podstatné je odhaliť v rozprávaní charakter človeka, ktorý dokáže bojovať každý deň o svoj život.
Čiže na jednej strane je to obyčajný predavač, ale sila románu je práve v tom, že ukáže aj tú jedinečnosť charakteru, typizovanú postavu, v ktorej sa stretne mnoho čiastočiek rôznych ľudí, aby vznikol niekto výnimočný. Pretože charakter je vlastne základom umenia románu.
Môže byť charakter národa spojený s jedlom? Mevlut a jeho príbeh je aj o jedení.
Keď hovoríme o jedle na ulici a lacných kioskoch, hovoríme aj o spôsobe existencie. Môžeme hovoriť o kultúre takéhoto jedla. Kniha je tak trochu aj kronikou zmeny, ktorá sa diala v minulých desaťročiach práve na úrovni jedla. Nie je to hlavná úloha knihy, ale tá mikrohistória je tu.
Dejiny nie sú len veľká diplomacia, ekonómia, vojny. Niekedy je dobré pozrieť sa na detaily, ktoré prehliadame. A keď sa pozrieme na charakter aj cez tieto detaily, objavíme nový pohľad na svet. V päťdesiatych rokoch sa jogurty nepredávali vo fľašiach či obaloch, ale na ulici od pouličných predavačov.
Potom sa začali objavovať keramické boxy, neskôr sklené fľašky a poháre, neskôr zasa kartónové a dnes plastové balenia. Sklené a keramické fľaše a poháre sa stávali súčasťou domácností, používali sa ako poháre, tie predmety žili svoje životy. Vyvolávačov na ulici v sedemdesiatych rokoch začala dopĺňať televízna reklama.
Prakticky každých pár rokov sa zmenil charakter jogurtového obchodu, niečo fungovalo paralelne, niečo zaniklo. Ale týka sa to aj iných produktov každodenného života. Nie som nostalgický za týmito časmi, ale som rád, že o nich môžem písať. Mikrohistória je niečo, o čom môžeme písať.
Keď James Joyce písal svoje texty, písal ich tiež o mikrohistórii, udalostiach malého okruhu ľudí v jednom meste. A stále pri tom hovoril o ľuďoch ako o charakteroch, ako o prototypoch. Keď sa budeme pozerať na detaily, môžeme tam vidieť celú ľudskosť s jej premenlivosťou.
Najnovší román O. Pamuka preložil O. Havrila (zdroj: Slovart)Ako vznikal príbeh o pouličnom predavačovi?
Kniha mi zabrala šesť rokov, dal som jej veľa energie a času. Venoval som veľa času, aby som pozoroval, ako pracuje predavač typického uličného jedla, ako je ryža s kuraťom. Odkiaľ si kupuje ryžu, kde berie svoju bozu do stánku, ako to predáva. Chodil som po uliciach, jedol a pozoroval, čo ľudia robia, ako kupujú jedlo.
Rozprával som sa s predavačmi mnoho hodín. Som zo strednej triedy a toto sú moji susedia na ulici. Ale sú iní ako ja. Prišli do Istanbulu zo stredného Turecka, sú iní geograficky, kultúrou, históriou, náboženstvom, životným príbehom.
Ale – umenie románu je, že môžete vytvoriť charakter, postavu, ktorá je odlišná od vás. Môžete na nej pracovať, prepisovať ju, spoznávať ju, znova prepisovať a nakoniec sa vám stane veľmi blízka. Po šiestich rokoch práce je Mevlut plnohodnotná trojdimenzionálna ľudská bytosť, ktorá žije vo svojom románovom priestore. Presvedčí vás, že žije na uliciach Istanbulu. Vezme vás do svojich rúk a povodí vás po svojom meste, kde stretnete nové obchody aj mafiu, políciu, najchudobnejších, teroristov, každého, kto je na ulici.
Je predavač jedla šťastný?
Veľa mojich postáv v románoch žije akoby svoj život a ťažko povedať, či sú šťastní. Isto, Mevlut je silný charakter, ktorý som formoval do svojho románu tak, aby žil svoj špecifický život a bol svojím spôsobom vďačný a šťastný za život, ktorý žije.
Je šťastný a spokojný spôsobom, ako vedia byť spokojní predavači jogurtu a kurčiat, s ktorými som sa rozprával. Nejde o to, aby bol šťastný ako konkrétny človek, ale ako literárna postava, ktorá sa však opiera o fakty, o to, čo sa deje v skutočnom svete. Mevlut je pokorný a šťastný. Prijíma svet okolo seba a nechce v ňom robiť zle, naopak.
A ja som šťastný, ak je on šťastný tam, kde je. Mojou radosťou z písania je stvoriť charakter postavy a je na čitateľovi, ako ho prijme, ako sa rozhodne vnímať ho. Ak ho vnímate ako pokorného a šťastného – som rád.
Váš román je zároveň ukážkou sily tradičnej rodiny, ktorá si pomáha.
