Alexandra Salmela: Antihrdina (zdroj: Artforum)Cieľom legiend bolo odpradávna podporovať ducha národnej jednoty, hrdosť na príslušnosť k jednodruhovému stádu. Legendy, svedectvá o starých zlatých a hrdinských časoch mala aj časť kontinentu, ktorá sa už nemohla pozerať na kapitalistické drancovanie prírody, odtrhla sa a vytvorila štátny útvar s neveľmi šťastným názvom Utópia. Ten akoby predznamenával šancu novej krajiny trvalo fungovať.
Nadšenie dokáže veľa, ale žiadny projektil nevyletí do neba, po čase ho trajektória donúti zaryť nosom do zeme. A presne to sa deje obyvateľom Utópie, ktorí sú schopní znášať nesmierne príkoria, len aby očistili a zachránili kus prírody, ktorá je však zničená definitívne.
Od poznania k priznaniu si reality je však hodný kus cesty. Preto sa bude ešte dlho čistiť naveky zanesené, bude sa uberať zo stále menšieho životného komfortu obyvateľov. Teplo, jedlo, to sa nepatrí, to je luxus, a ako bolo zvykom zabiť bobra, aby sa zachránil strom, budú sa teraz zabíjať nadbytočné deti, pretože mať viac ako jedno je výrazne neekologické.
Napokon človek sám je neekologický, pretože je vlastne len strojom, ktorý mení skvostné plody prírody na páchnuci trus.
Na začiatku bol nepochybne dobrý úmysel. Ten národu musel niekto sprostredkovať. Milovaný vodca alebo milovaná vodkyňa sú tým, čo ľud potrebuje. Ľud musí vedieť, kde je sever, treba mu ukázať smer. Možno preto sa vyvolená vodkyňa dostala k hrdému menu Veľká Smerodajka. Nasmerovala svojich súdruhov rovno do latríny dejín. Nie že by to inde smerovalo inam, len to tam lepšie páchlo.
Jedna myšlienka na 385 stranách
Alexandra Salmela (1980) je slovenská autorka žijúca vo Fínsku. Svoj román Antihrdina vydala vo fínskom jazyku (Antisankari 2015) a sama ho preložila do slovenčiny, čo je nepochybne správne, pretože ona sama iste vie, čo svojou, rozhodne nie jednoduchou knihou chcela povedať. Posolstvo nie je komplikované, náročný je len spôsob, ako ho podáva.
